Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Krimi
  • Animovaný
  • Akčný

Recenzie (12 125)

plagát

Star Trek VIII: Prvý kontakt (1996) 

Prvý kontakt je po vizuálnej stránke presne to isté, čo seriál, takže sa dá povedať, že je určený nie primárne fanúšikom seriálu, ale vlastne iba im. Tým ostatných, ako som napríklad ja, musí pripadať veľmi televízne. Výprava je na 90te roky dosť slabá, ale to je vzhľadom k rozpočtu prirodzené. Svet blízkej budúcnosti po tretej svetovej vojne sa obmedzil iba na jeden les a pár príbytkov, čo ma ako fanúšika sci-fi absolútne neuspokojilo. Interiéry lode sú na tom lepšie, ale viac ako trikový priemer to nie je na žiadnom mostíku. Pritom scenár je lepší, ako v oboch Abramsových reštartoch, kde sa naopak tvorcovia snažili osloviť publikum čo najširšie. Asi by som chcel vidieť radšej jeho moderný remake. Prvý kontakt je seriálovo lacný, príliš vážny, po vizuálnej stránke zostarol a herci podľa mňa pateticky prehrávajú. Ale to všetko je súčasťou hry, ktorú majú (mali) fanúšikovia seriálu radi.

plagát

Statočný zlodej (1958) 

Asi najlepšia komédia Jána Lacka, zrejme preto, že nie je tak ľudová, ako tie najkultovejšie a najznámejšie. Tá kritika ľudského pokrytectva komediálnosť diela niekedy dosť prekrýva, takže ja by som Zlodeja označil skôr za sociálnu satiru. Celé to stojí na Krónerovi, čo chápu aj herci vo vedľajších úlohách, ktorí sú pri ňom tiež dokonalí a ich súhra spoločne s krásnymi zábermi Bratislavy 50tych rokov a celkom vynaliezavej kamery musí osloviť stále nové a nové generácie mladých slovenských divákov. Toto dielo by sme si mali vážiť viac. Keď si dokážu vážiť naši západní susedia úplne všetko, čo v minulosti natočili, my by sme si mali vážiť aspoň to najlepšie, čo tu kedy vzniklo.

plagát

Bludička (1963) 

Úprimne povedané, existencializmus je asi najúprimnejší filozofický smer 20. storočia. Svojou depresívnosťou. Pokiaľ jeho pravdivým myšlienkam podľahnete, môže Vás to psychicky zničiť. Sú to myšlienky, ktoré Vás napadajú, pokiaľ máte problémy s alkoholom, triezviete z nevydarených vzťahov so ženami a dostávate sa do krízy stredného veku. Vyhnete sa im, pokiaľ máte čo na práci, najlepšie prácu. Preto ma prekvapuje, že nikto z Alainovych blízkych mu túto alternatívu neponúkne a naopak sú ochotní sa stále spolu s ním ponárať do tohoto nekonečného filozofovania. Od istého momentu je jasné, ako film skončí, filmová reč je v tomto prípade nekompromisne jednoznačná. Ronet je obrovský sympaťák a tak sa s ním divák ľahko ztotožní, uverí mu, že nie je preňho ľahké podriadiť sa všade prítomnej, ale akceptovateľnej priemernosti a mňa zaujala najmä sekvencia v drogovom brlohu, kde miestnych samozvaných intelektuálov Alain elegantne zotrel. Zvláštny a osobný film, ktorý nie je pre každého a ku ktorému si treba nájsť cestu. No a tie francúzsky sú tu neuveriteľne šik:).

plagát

21: Oko berie (2008) 

Je fajn raz za čas naraziť na čistý mainstream, kde hlavné postavy predstavujú zároveň aj cieľové publikum filmu. Najviac si myslím užijú film kľudne inteligentní študenti vysokých škôl tesne po dvadsiatke. Ja už som vekom dávno mimo, napriek tomu som sa do tohoto obdobia veľmi rád nostalgicky, i keď v absolútne nereálnom príbehu, vrátil. Dej sa prekvapivo viac sústredí na súkromný život Bena, ako na jednotlivé "odrbávačky" v kasínach, o to viac je ale cieľovému publiku bližší. Ku koncu to trochu nevie, kam to chce dospieť a ani to scenáristi tak úplne včas nezistili, výsledný veľmi pohodový dojem mi to ale až tak nezkazilo. Sturgess prekvapivo sympatický, Bosworthka až taká extra šupa nie je, Spacey je klasický démonický kapitalista a Fishburneova postava je na konci asi najviac odfláknutá, to posledné gesto so zbraňou je trochu mimo. Keď už sme sa zahrávali tak precízne s fiktívnymi aj reálnymi zmenami úloh, tak prečo nie so všetkými.

plagát

Vše, co nebe dovolí (1955) 

Tak za prvé je gay Rock Hudson v ultra červenej košeli a bunde oveľa mužnejší, ako všetci dnešní hetero hipsteri. Ale k veci. Kritika spoločnosti, ktorej predsudky zahŕňajú vekový rozdiel milencov a ich spoločenský status. Maximálny kontrast brutálne gýčových obrázkov v porovnaní s tým, čo sa odohráva v duši Cary. Na druhej strane potom súzvuk obrazu a toho, čo sa vo filme odohráva. Sirk provokuje nie len okolie, ale výberom netradičnej dvojice aj diváka, pre ktorého je predstava obletovaného Hudsona v náručí postaršej a výzorovo priemernej šedej myšky Wyman dosť nepredstaviteľná. Podobný pocit z nich som mal aj v Nádhernej posadnutosti. Láska ako trám, nádherná kamera a pod tým všetkým nalešteným pozlátkom toľko tŕňov, že sa z filmu nemohlo stať nič iné, iba nezabudnuteľná klasika melodramatického žánru a umenia v jednom. Mám pocit, že z podobnej schémy sa tu učili aj dogmatici Trier a Vinterberg, ich ženy a postavy trpia pod nátlakom netolerantného okolia podobne. Pre dnešného diváka, ktorý podobné filmy nepozná, odporúčam ako oslý časový mostík nedocenenú poctu žánru Ďaleko do neba z roku 2002.

plagát

To neznáte Hadimršku (1931) 

Keby som Hadimršku nespoznal, nič tragické by sa nestalo. Je to síce dobrák, ale zároveň vôl na kvadrát, žeby sa aj Homer mohol uňho veľa veciam priučiť. Film mi občas pripomenul Diggers of 1933 a celkovo štýl nablýskaného Hollywoodu, lenže bohužial som nikdy neprišiel Burianovi na chuť a tak jeho komediálne výstupy považujem na rozdiel od úplne všetkých užívateľov za najväčšiu slabinu filmu. Ja som sa pri nich ani raz nezasmial. Potešilo vykreslenie ženských postáv ako silných osobností, ktoré si robia s mužmi čo len chcú, čím snáď ešte len predbiehajú zlatú dobu Hollywoodu. Je otázne, či je značne prekombinovaný scenár na takýto typ komédie vhodný, mne už bolo po čase jedno, ako to celé skončí a záver je asi vhodným vyústením absurdity celého scenára. Samozrejme myslené v dobrom.

plagát

Až vyjde mesiac (2012) 

Prvý Andersonov film, ktorý ma oslovil. A to som podľa synopsie očakával, že to bude presne naopak. Jeho štýl, ktorý mi nie je ničím blízky, tu najviac pripomínajú zábery a preslovy Boba Balabana, zvyšok je myslím si na tohoto underground režiséra až podozrivo normálny a s postavami, ktoré sa chovajú aj z pohľadu človeka, žijúceho v reálnom svete, relatívne logicky. Deti sú sympatické, Anderson provokuje svedomie chlapov lolitkou Karou Hayward a Willis dostal jednu z najsympatickejších postáv kariéry, rozumej postavu, ktorá pre zmenu nepotrebuje machrovať alebo trúsiť hlášky. Možno je záverečná časť trochu nasilu narubovaná, respektíve nie je dostatočne vypointovaná, ale ja som žiadne veľké posolstvá a metafory nečakal, úplne mi stačí, že som sa prvý krát zviezol s Andersonom na rovnakej povodňovej vlne pohody.

plagát

Ohrozenie Britanniku (1974) 

Na svoju dobu veľmi vydarené a napínavé dodnes. Lenže film bohužiaľ trpí nedostatkami, ktoré vo svojej diváci asi neriešili. Člen pyrotechnikov umiera pri páde z rebríku pri naloďovaní počas vynikajúcej sekvencie, pričom táto skutočnosť nie je vôbec komentovaná a v nasledujúcej scéne nás čaká hneď Harrisova suchá hláška. Cestujúci vedia o bombách, takže sa na párty nebavia, lenže predtým sú schopní sa vyparádiť do masiek na karneval. Po výbuchu nálože sa koná tenisový turnaj. Extrémne nenápadná polícia pri sledovaní kufríkov, tu spomínaný laxný prístup k teroristovi, naivná politická arogancia, keď vláda nie je z princípu ochotná zaplatiť absolútne smiešnu čiastku. Všetko ostatné ale funguje a ťažko povedať, či je možné tieto pripomienky pri katastrofickom filme zo sedemdesiatych rokov brať ako nedostatky a sú navyše vyvažované tým, že sa tvorcovia nebáli strát na životoch a občasným suchým humorom. "Je tá voda studená? Je, ale našťastie nevidím žiadne ľadovce. Ja áno" (záber na Sharifa). 70%.

plagát

Legenda (1985) 

Najnadprirodzenejšie prvky rozprávok nie sú čary, víly a draci, ale imunitný systém princezien a princov, ktorí sa premávajú po zasneženej krajine polonahí a nikdy nechytia ani len nádchu. Chápem päťhviezdičkové nadšenie niektorých užívateľov zo Scottovho dychberúceho vizuálu, vyvolávajúceho spomienky na Cocteauvovu Krásku a zviera, jeho Blade runner, talianske a americké horory zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Lenže tento vizuál deti, pre ktoré je jednoduchý príbeh vymyslený nedocenia a dospelí budú mať opačný problém. V tom väzí asi aj krutý neúspech filmu. Občas som bol formou, ktorá valcuje obsah okúzlený, lenže na rozdiel od emocionálne omnoho silnejšieho, tak často tu spomínaného podobného Nekonečného príbehu už Legendu viac vidieť nepotrebujem. Je totiž na rozprávku príliš chladná a vykalkulovaná. Paradoxom je, že film, ktorý sa takmer celý odohráva tme, som pozeral cez deň.

plagát

Milenci (1958) 

Milenci sú typ filmu, ktorý oceníte skôr na intelektuálnej úrovni (po tej je dokonalý), ako na tej emocionálnej, pretože je ťažké sa ztotožniť s ľuďmi zo spoločenskej smotánky, ktorých životy ten Váš sotva v niečom pripomínajú. Milenci sú pekne natočení, majú vťahujúcu čb atmosféru a krásnu herečku v hlavnej úlohe. Sledujeme zábery zo života smotánky, kde unudené paničky vstávajú na poludnie, spia so psíkmi, raňajky im prinášajú k posteli slúžky a nuda sa zaháňa pólom a neverou, ktorá je braná ako samozrejmosť. Potom nie je divu, že jedna žena svoj život prehodnotí, respektíve sa nechá emocionálne prevalcovať niečim neočakávaným a urobí s ním niečo taktiež neočakávané. Akú to bude mať budúcnosť, je ponechané na divákovi. Milenci sú piatym Malleho filmom, ktorý som videl a každý z nich bol diametrálne odlišný. Moje hodnotenie vyplýva nakoniec z emocionálnej úrovne vnímania filmu.