Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Dokumentárny
  • Krimi
  • Romantický

Recenzie (373)

plagát

Obeť (1986) 

Stoicizmus a nihilizmus v úvode mi imponujú zo všetkého najviac. Potom prichádza noc a s ňou výrazný filozofický shift. Odklon k hystérii, fatalizmu, no a nepozerateľný je hlavne onen dolorizmus. Akurát ruskú vodku, ktorá môže toto bolestínstvo uhasiť, nahradil kvalitný západný koňak. Tarkovského filmy sú presiaknuté náboženstvom a vierou. Doteraz mi to nikdy nevadilo, tu však áno. Všetci prinášame denne svoje obete. A nemusíme to robiť ani rituálne, ani v mene éterickej bytosti. A takú obeť, ako je súlož s Islanďankou (nech by to aj rovno bola Panna Mária), by veru mnohí boli schopní priniesť. Ani by to nebolelo. Z mojej skúsenosti ale vyplýva, že súložou sa nezachraňuje svet, ono skôr naopak, súlož väčšinou všetky problémy sveta vytvára.

plagát

Hodina vlka (1968) 

Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, je ten Ingmar Bergman normálny? Zrkadlo sa namiesto odpovede samo treslo o zem a rozbilo na tisíc márnych kúskov. A čo tie odrážajú? Vtáčieho muža, ženu bez tváre, pustý ostrov, ktorý len ťažko môže byť hniezdočkom lásky pre tehotnú ženu. A iné. Poznámka: písanie denníka som vždy považovala u normálnych (v tomto prípade aj nenormálnych) ľudí za jednu z najväčších hlúpostí, aká sa len dá vôbec praktizovať.

plagát

Prameň panny (1960) 

Obrovská, nepríjemná a priam antická tragédia v drsnom severskom prevedení. Temný stredovek, ľudský život stojí za hovno a ešte aj má pre ostatných hodnotu hovna. Ženský život špeciálne. Šialený kalif El Hakim bi Amr Allah začiatkom 11. storočia vydal pre ženy úplný zákaz vychádzania. To, čo sa dnes berie ako totálne poníženie žien, by z pohľadu vtedajšej doby naozaj mohlo slúžiť skôr ako istá forma ich ochrany. Aby sa žena sama v temnom stredoveku vybrala sama do lesa? To nikdy nemuselo dopadnúť dobre. A ešte sa sama seba pýtam logickú otázku: ako si chlap vlastne môže užiť znásilnenie, keď vlastne dotyčnú chuderu derie nasucho? Toto nikdy nepochopím.

plagát

Ako v zrkadle (1961) 

Čriepky čistého šialenstva. Totálna duševná dezintegrácia, ktorú predvádza hlavná hrdinka, je jedným z najlepších zobrazení mentálnej poruchy na filmovom plátne. Tu sa aj dá veriť, že Boh v podobe pavúka vyšiel spoza tapety a pokúsil sa ju znásilniť. Pre mňa ale ešte fascinujúcejším elementom je nehasnúca láska jej manžela. Také niečo nie je ľahké. Hoci aj samotná láska sa podľa niektorých psychiatrov dá čiastočne charakterizovať ako duševná choroba, zamilovaní jedinci údajne vykazujú určité príznaky schizofrénie. Každopádne, ďalší ťažkotonážny psychologický film. A divadelná hra napísaná Minusom nemá chybu!

plagát

Prv ako sa rozvidnie (1958) 

"Netvárte sa tak vystrašene, dievčatá. Toto je život!" Tento citát by mohol hovoriť za všetko. Ja už len podotýkam, že život má milión rôznych podôb a každý si ho môže zariadiť tak, ako chce. Napríklad programovo neplodiť deti. Až na to, že niekto predtým sa predsa musel takto obetovať a možno zvádzať vnútorný boj, aby sme my v podobných intenciách vôbec mohli uvažovať. Bergman je majster vžitia sa do ženskej psyché. Čakanie na pôrod pri sledovaní tohto diela mi privodilo nervozitu porovnateľnú azda len s čakaním na popravu v Mŕtvy muž prichádza (1995). Film nevhodný pre prvorodičky a aj mnohých iných.

plagát

Lesné jahody (1957) 

Zmeska všetkých štýlov. Road movie, vianočná rozprávka, psychologický film, filozofické pojednanie o živote. Starí ľudia to majú za pár a vedia, čo všetko majú v živote na rováši. Preto utekajú každú nedeľu do kostola prosiť o odpustenie. Tento starý pán si ide do katedrály v Lunde (úžasná stavba, mimochodom!) nie po rozhrešenie, lež po čestný doktorát. On rozhrešenie nehľadá, z jeho pohľadu je všetko asi tak, ako má byť. Aby človek nikomu v živote zámerne či nevedome neublížil, to by musel žiť v jaskyni na pustom ostrove. Bez akejkoľvek interakcie s inými. Vyvstáva už len otázka, či viac ublížil Isak svojou odmeranosťou a chladom, alebo naopak niekto iný svojou hyperaktivitou, záletníctvom a horúcou hlavou. Niekto to už určite poráta.

plagát

Kde rastie červené papradie (1974) 

Už dávno ma niečo tak nenasralo! Zo začiatku film prezentuje "tradičné kresťanské rodinné hodnoty" až tak dôrazne, že by si pri ňom iste poplakali aj členovia Kotlebových vlakových hliadok. Potom sa to mení na detailný popis vskutku stupídnej sedliackej zábavky, na ktorú doplácajú životom úbohé mývaly a vlastne aj ľudia. Stínanie obrovského stromu, na ktorom sa mýval ukryl, možno bolo v poriadku z pohľadu tej doby. Z dnešného pohľadu je to absolútne neakceptovateľné. Hlavný chlapčenský hrdina by si za svoju zaslepenosť zaslúžil tak akurát nafackovať. A to isté si zaslúžim aj ja, že som sa na túto nepodarenú vidlácku zoofíliu pozerala až do konca.

plagát

Onibaba (1964) 

Odkiaľ vietor fúka, tam sa tráva ohýba. Teda aj takto sa dá behávať cez trstinu za jedným miniatúrnym japonským penisom! Film v duchu "návrat k jednoduchosti", veľmi efektívny a záživný. K tomu jama veľká ako studňa v Sparte a stará kazimrdka, čo nedopraje nikomu nič, ani len holý život. Japonské dejiny boli surové a ja sa dnes tým trom miliónom Japoncov, čo celé roky vôbec nevychádzajú z bytu, ani trochu nedivím. V spoločnosti odchovanej na takejto brutalite by sa aj zo mňa stal vďačný hikikomori.

plagát

Piesočná žena (1964) 

Omračujúci director´s cut je v istom zmysle aj metaforou človeka, ktorý sa piesočnatým svahom hrabe na pyramídu Maslowovej hierarchie potrieb. Pritom to najzákladnejšie, čo by mu možno na celý naplnený život stačilo, má samozrejme úplne dole. Ak vylezie nahor, nájde sebarealizáciu. Môže oboznámiť svet s novým systémom kondenzačnej studne, možno po ňom pomenujú chrobáka. Ale dole je žena, ku ktorej síce prišiel ako slepé kura k zrnu, lenže to neznižuje veľkosť a dôležitosť tohto nálezu. K sledovaniu si nezabudnite vziať fľašu vody. Vojnové bubny v čase od druhej hodiny privodzujú tranz. All inclusive filmový zážitok.

plagát

Dita Saxová (1967) 

Dita je pre mňa v rebríčku výrazných a charizmatických ženských hrdiniek neprekonateľnou jednotkou. Jej bytie je akýmsi neoduševneným a všeobjímajúcim pohľadom ženy, ktorá už je existenciálne niekde úplne inde. Nežijúca v živote, vnútorne mŕtva a letargická, schopná odoprieť si takmer všetko. Napriek tomu adorovaná ako bohyňa, neprístupná ako ľadovce Antarktídy. Herecký výkon poľskej herečky je z kategórie nadpozemských. Absolútne si dokážem vizualizovať, ako pred pár rokmi prešla bránou Osvienčimu smerom, ktorým sa to podarilo len málokomu. Smerom von, do života, ktorý sa po takomto zážitku už musí zdať len akýmsi bonusovým prídavkom od kapely po koncerte.