Ephemeris

Čakala som klasicky bezpohlavnú a bezrkvnú japonsko-kórejskú tragickú romantiku, ktorú bude len nutné pretrpieť až do horkého konca. Čuduj sa svete, už prvá upotená polhodina ponúkla okrem bejzbalového zápasu aj živočíšny sex na stole. Ale potom to už išlo. Vražedne pomalé tempo zvýrazňované spomaľovačkami. Japonský workoholik pracuje do roztrhania tela, potom sa diví, kam sa podeli jeho sny. Z letargie ma už vytrhla len veta pri rozchode: "Ty už nie si vlhká a ja už nie som tvrdý", ktorú považujem za doterajší konverzačný vrchol východoázijskej produkcie. 170-minútový director´s cut si neviem a radšej ani nechcem predstaviť.

Road movie ako žáner nezvykne sklamať. Hlavne preto, lebo v sebe obsahuje vítané elementy rebélie proti systému, zanechanie predošlého života a podobne. Táto zívačka to má ale inak, Wenders sa ako obvykle zaoberá témou zachytenia okamihu (obrazom aj zvukom). A zachytil ho teda parádne! Pripomína mi to aj Jarmuschove Zlomené kvety, ale tu aspoň nie je až tak intenzívne cítiť teória, že zmysel osamelému životu môžu dať len deti. A už sa nikdy nedozvieme pointu nedopovedaného vtipu, ako sa štyri slony vmestia do červeného VW. Škoda.

Panička Catherine Deneuve natoľko stelesňovala ideál francúzskej krásy, že istý čas bola reálnou predlohou imaginárnej dievčiny Marianne. No neviem, tu na mňa stále pôsobila neskutočne strojene a umelo. Vlasy ako Barbie od Mattela. Hlavná hrdinka Séverine sa v manželstve nudila, tak hurá vstúpiť do bordelu. Jej motivácia ostane absolútne nejasná. Ženy nechcú sex tak často ako muži, ale ak už ho raz chcú, tak omnoho viac ako chlapi. Séverine ho chce stále a moc. A jej výber chlapa potvrdzuje fascináciu zlom a hrubosťou. Taký priemer z verejného domu.

Na filmoch podľa takejto šablóny mám najradšej ten okamih prozreteľnosti, kedy hlavný hrdina (v iných prípadoch hrdinka) zrazu precitne, zahodí svoj predošlý život a všetko obráti naruby. Jeho doterajšiu partnerku mal síce denno-denne na očiach a jej zvyky poznal do detailov, no absolútne mu nedochádzalo, že spolu nebudú šťastní. Na toto musí prísť až nejaká kamarátka z detstva / milovníčka mačiek / zasnená romantička (nehodiace škrtnúť), aby to pochopil.

Čomu by sa ešte dalo porozumieť, je bezúčelné mlátenie úbohého oslíka. Ľudia totiž radi znepríjemňujú život nielen sebe navzájom, ale aj iným tvorom, ktoré s nami zdieľajú tento svet. Čo sa už ale pochopiť veľmi nedá, je celý zvyšok filmu. Mariin otec a jeho majetkové spory, Marie a jej fascinácia delikventmi, alkoholik Arnold, banda pašerákov. A na rozdiel od úvodného popisu, film stojí práve na týchto udalostiach. Je to nepochybne umenie, ale žiadny zázrak.

"Zachovávať tradície neznamená udržiavať tlejúci popol, ale zapaľovať novú iskru." Znalci tvrdia, že na tak malé územie máme neskutočne rozmanitý folklór. Ja naopak tvrdím, že všetky tie "rozmanité" piesne z celého nášho územia znejú dosť podobne. Vítaným spestrením sú cigáni, ale to je vo výpočte plusov asi tak všetko.

Post Tenebras Lux. Po temnote prichádza svetlo, pričom práve tesne pred úsvitom býva temnota najväčšia. Aký hlboký dokáže byť Tvoj smútok, taká veľká dokáže byť Tvoja radosť. Je toto kód dotyčného filmu? To neviem, ale úvodnú scénu s malým dievčatkom na lúke pred búrkou zaraďujem medzi najlepšie v poslednom období. A to nielen vizuálne, ale aj pocitovo.

"Zbožňujem", keď filmy z prostredia horných desaťtisíc sú natočené za 10 dolárov. Hlavný hrdina je renesančný muž mnohých talentov, filantrop, s dokonalými tehličkami na bruchu. A má milióny na účte. Hlavná hrdinka sa celý čas správa ako najhlúpejšia krava, nemožnejšie to snáď ani nejde. Napriek všetkému si k sebe nájdu cestu. A nepravdepodobnej láske bez chémie už nič nestojí v ceste. FUCK!

Krásne zelené fjordy, krásne blonďavé hlavy... k tomu farebné domčeky porastené trávou. Nemecká romantika, ktorú mám nasledovanú lepšie ako miestni "hororoví experti" svoje splattery a slashery. Čo je ale zaujímavé, tentoraz autori neťažia 90% filmu z atraktivity prostredia (z fjordov, Švédska, Cornwallu, Škótska, v krajnom prípade Rujany či Syltu), ale naozaj z príbehu. Syndróm prázdneho hniezda, mierna manželská kríza, románik pri turistike. A dokázalo ma to dojať, čo sa naozaj pri tejto produkcii nestáva často.

Zachráňte jazz, zachráňte skutočnú hudbu, zachráňte skutočné vzťahy, skutočných ľudí a ich osudy! Raz za čas sa zvykne vynoriť film, ktorý úplne dokonale odráža ducha svojej doby. A toto je ten prípad, zachytáva pocity podobne, ako sa to kedysi podarilo napr. Trainspottingu (blbé prirovnanie, máte s tým problém?). Zabudnite na falošnú hudbu, falošné vzťahy, falošných ľudí, zabudnite na verbala. Film roku!