Adrian

Sterilný akademizmus vypreparovaný od skutočných citov. Formálne čisté remeslo (až na strih v súbojoch - tak zle spravenú montáž som už dlho nevidel), ovšem bez štipky réžijnej invencie. Osobne mi vôbec nevadí, že ten film nie je o boxe (čo ostatne zdôrazňuje v jednom dialógu aj postava Paula Giamattiho). Žiaľ, imho nie je ani o v súčasnej Amerike neustále propagovanom návrate k oslave tradičných hodnôt - súdržnosť rodiny, viera v samého seba, vôľa neustúpiť, atď... . Tento film je iba veľkým a chladným kalkulom, vydieračsky hnaným hladom za pozlátkami ocenení, samozrejme zubami-nechtami snažiaci sa tváriť ako dielo reflektujúce vyššie nastolené sociálne otázky. 50%

V budovaní klaustrofobickej, priam až hypnotickej atmosféry bizardností na úrovni halucinogénneho tripu s omamným, sláčikovým hudobným podmazom vás tento extrémne nihilistický, pinku eiga film spoľahlivo pohltí. Aj keď paradoxne vo svojej krátkej stopáži pre mňa mierne naťahovaný, vzhľadom na dobu vzniku film vyznieva práve ako silne mrazivé opozitum k Západu a jeho "dobe kvetín". Ostatne k tomu ho viaže aj v samotnom závere zaradenie dobových fotografií z hroznej udalosti v noci z 8. na 9. augusta 1969... .

Videné po druhý krát, navyše s kamarátom - maniakom do hernej série FF je to za jasných 100% - od pre mňa neopísateľného grafického spracovania cez geniálnu hudbu až po pútavo rozvetvený príbeh.

Po druhom pozretí je to za 5*. Skvelé, naturalizmu v sexuálnych scénach sa neštítiace vykreslenie úskalí "zakázanej" lásky medzi staršou ženou a mladým mužom v naoko "konzervatívnej" spoločnosti. Záverečná narodeninová "päťnásťminútovka" výborne eskaluje predchádzajúci dej - hlavne za pomoci nespútanej a veľmi živej práci s filmovým priestorom a vstupovaním postáv pred objektív kamery, ktoré miestami pôsobia ako skvelo zinscenované herecké výstupy v "divadelnom" vyvrcholení príbehu.

Neštastná náhoda a život uvrhnutý do "handicapu" s telesným postihnutím. Následuje úplna zmena životného štýlu a poznanie, že skutočné jadro ľudskej sily nepochádza z fyzickej muskulatúry,ale z vnútra nášho ducha a myslenia, rovnako ako zistenie, že najťažsí súboj treba vybojovať sám so sebou - so svojou vôľou a presvedčením. Príbehov o prekonaní "samých seba" a nájdení vnútornej harmónie po ťažkej životnej skúške tu bol a ešte bude veľa. O body za originalitu sa tento film ani nesnaží. Jeho sila spočíva práve v tom jemnom a nehmotnom. V krehkom (a pre niekoho aj možno až príliš jednoduchom a predpovedateľnom) a pri srdci hrejivom vyobrazení cesty za harmóniou, kde práve cieľom nie je určitý pevný, statický bod, ale samotná kontinuálnosť v neustálom napredovaní.

Jeden z dôvodov, prečo milujem film, resp. filmovú tvorbu je fakt, že nám rovnaký príbeh, zápletku či problém dokáže podať viacerými spôsobmi. Napr. téma najkrajšia -> láska a vzťah medzi mužom a ženou. Sú filmy, ktorých hrdinovia sú prezentovaní miestami tak dokonale, že by v skutočnom živote existovať nemohli. Tieto filmy v nás vzbudzujú túžbu tomuto ideálu sa priblížiť. Sú nástrojom, ktorému vďačíme za nádherné sny, predstavy a fantáziu. Na druhej strane sú filmy, ktoré väčšinou v svojej minimalistickosti reflektujú náš skutočný život. Ich hrdinovia sú našimi obrazmi a skrz pozorovanie ich jednoduchých, ale reálnych problémov, dokážeme zároveň kontemplovať nad vlastným životom. Tale of Cinema patrí jednoznačne do druhej kategórie. Začína náhodným stretnutím mladého muža a ženy po dlhom období (režisérov (Sang-soo Hong) obľúbený set-up). Postupne ukazuje v čom je ich vzťah blízky a predsa aj naďalej vzdialený. Zároveň, podobne ako vo viacerých juhokórejských snímkach rôznych žánrov, prikláňa sa k vyobrazeniu spoločnosti, v ktorej muži sú v živote ti menej istí a schopní sa sami o seba postarať. Ženy naopak vykresľuje ako tie nezávislejšie, finančne zabezpečené a dokonca aj bezprostrednejšie v sexuálnych otázkach. A hoci príbeh pred nami sa odvíjajúci je celý čas navýsosť reálny, režisérová láska k filmu ním presvitá neustále. Či už samotnou štruktúrou, alebo občasnou, aj napriek nenútenosti výraznou transfokáciou objektívom kamery. Táto technika tak neustále upozorňuje na fakt, že aj napriek približovaniu sa príbehom ku skutočnosti, ide stále iba o film -> nidky nekončiaci prúd imaginácie, pri ktorom sa vždy sami môžme rozhodnúť, čo si vyberieme ako podstatné pre nás vlastný život.

II. séria -> 5 častí

Ďalší z filmov, ktoré viac ako samotným príbehom zaujmú svojim backroundom - t.j. usadením v čase a priestore. Za príbehom Tae-woonga, ktorý sa v priebehu dvoch desaťročí vypracoval z pouličného gangstra na filmového producenta až k rešpektovanému veľkoobchodníkovi, sa rozprestiera priestor pre vyplnenie vlastných znalostí o kórejskéj histórii v období rokoch 1955 do 1975. Tam, kde príbeh jednotlivca občas trpí rýchlou scénaristickou skratkou (hlavne pre nekórejského diváka), je možnosť spoznať dôležité udalosti formujúce tak samotný štát, ako aj život ľudí v rámci jeho hraníc. Ruku v ruke s premenou mladíckych snov a predsavzatí v nie často optimistickú realitu skutočného života, nám režisér na Taeovom osude ponúka aj veľmi zaujímavú interpretáciu rozkvetu juhokórejskej kinematografie v jej počiatkoch po rozdelení Kóreji.

Z formálnej stránky profesionálne odvedený "francúzsky Hollywood" (dokonca do takej miery, že príbeh filmu sa odohráva na Miami a v jednej sekvencii som skoro od prekvapenia na zem padol, keď z reprákov ako hudobný podmaz zaznela známa vypalovačka z traileru na Sin City) si podal ruky zo slušnou "martial arts" ekvilibristikou, ale žial aj s neskutočne stupídnym scenárom, ktorý má na svedomí samozrejme Luc "daddy-the script-destroyer" Besson. Jeho debilita narastá počas odvíjania filmu do takej miery, že nanešťastie výrazne ruší aj vyššie spomínané klady, i keď aj tým s pribúdajúcimi minútami dochádza dych a finálné zúčtovanie s hlavnými padúchmi je tak zďaleka najslabšie z celého filmu. Jedna veľká, premárnená šanca a pre tvorčie duo Leterrier-Besson je to oproti Unleashed prepad resp. nekontrolovateľný voľný pád minimálne o dve triedy dole.

Vážení športoví fanúšikovia: v tohtoročnom podzemnom match-dueli roka The Descent versus The Cave, druhé zmieňované mužstvo vyšlo síce zo zápasu s jasným debaklom, ale žiaľ ani zďaleka nie tak ťažkým, aký sme utrpeli my - samotní diváci, ktorí sme sa museli ich křčovitému výkonu prizerať. A to prosím, rozpočet futbalového mančaftu The Cave na tento zápas oproti prvému menovanému bol niekoľkonásobne vyšší. Žiaľ, totálna neschopnosť trénera mužstva na režisérskej stoličke vymyslieť čo i len trocha zaujímavú stratégiu v nanajvyš sterilných akčných súbojoch sa podpísala ešte aj pod podpriemerné výkony hráčov v hereckom poli, ktorým režisér v predpísanom scenári opakoval iba tie najotrepanejšie dialógové formulky, pričom samotná ich logika umiestnenia ako i postupného nadväzovania vykazovala miestami až stopy demencie. Niet sa potom čomu čudovať, že atmosféra u divákov v hľadisku úspešne atakovala bod mrazu. Situáciu z úplného dna odpadu zachránil za ihriskom pristavený a napustený bazén, v ktorom počas prestávky unavení hráči predviedli za účelom relaxácie pár zaujímavých skokov do vody, ako i na efekt pekné, takmer akvabelistické cviky nasnímané umne zakomponovanou kamerou pod hladinou.