Adrian

Dejovo síce riedkejšie a tým pádom miestami trocha naťahované mysteriózne dobrodružstvo za polárnym kruhom. Mimo ďalších formálnych zložiek, najsilnejšiu devízu snímky tvorí výborná práca so zvukom -> hlavne s úrovňou hlasitosti ako i intonáciou dialógov, ktoré skvelo dokresľujú temnú, takmer únavno-snovú atmosféru tajomna. Samotné zvukové vibrácie okolia sa tak stávajú popri slušných hereckých výkonoch ďalším aktérom deja.

Krásna výtvarná stránka, ale žiaľ dejovo predvídateľné (to už asi pri ázijských hororoch iné ani nebude) a tým pádom aj ľakačky nedosahujú požadovanú intenzitu.

Aj napriek tomu, že film obsahuje viacero "citovo" vydierateľných okamihov, ktorých intenzita závisí od vašej cynickosti, veľmi pútavým sa stal pre mňa vďaka dvom myšlienkám. Jedna vo mne rezonovala z vlastnej minulosti (vzťah, v ktorom vzájomná láska je viac živená z jednej strany). Druhá - možno ešte intenzívnejšia, v podobe hypotetickej otázky, ktorú som si v duchu kládol už viackrát. Jej rozriešenie (možné odpovede) ma vždy váhou svojho smútku a bolesti emotívne zaangažuje a rozosmúti nad nemožnosťou vyviaznúť z jej područia bez ťažkej straty toho, čo (koho) milujeme celým svojim srdcom.

Dejová osnova tohto religiózneho thrilleru v sebe kombinuje pre západné publikum známe End of Days a Stigmata (i keď obidve hollywoodske dieťatká vznikli až po The Soul Gardians) - t.j. snahu Satana vstúpiť na Zem prostredníctvom vyvolenej, vo vnútri úplne nevinnej a čistej dievčiny. Na jej obranu nastupujú tzv. Soul Guardians - (chlapec, kňaz a mladý muž), ktorí do príbehu vďaka tomu, že disponujú nadľudskými schopnosťami (napr. vypúštanie ochranných gúľ a fireballov), vnášajú výrazne prvky fantasy žánru. Ich použitie je diskutabilné, pretože tak ako v niektorých scénách napomáhajú atmosfére, tak v iných ju zase až svojím "naivným" vyznením ničia. Navyše samotný príbeh, hoci veľmi pútavo formálne zabalený, netvorí jedno kompaktne utkané lano, ale na viacerých miestách sa strapká. Inými slovami, kompaktnosť deja je trieštená tak naznačovaním viacerých tém, ktoré nie sú dokončené (napr. minulosť a vykreslenie schopností malého chlapca), ako aj samotným viazaním jednotlivých scén. Miestami to vyzerá, že výsledná podoba filmu trpí razantnými strihačskými zásahmi, ktoré žiaľ dej zbytočne zneprehľadňujú (pracuje sa tu veľakrát iba s náznakom, kedy to podstatné sa udeje mimo obraz).

70%. Die Hard v kombinácii s Under Siege pre teenagerov. Bez jedinej prestávky na výdych, dynamický od úvodných "dravých" titulkov až po samotný záver. Prvé 2/3 filmu sú nielen v rámci subžánru "teenage thriller" takmer bezchybné. Logické lapsusy sa síce nájdu, ale tie sú spoľahlivo tlmené nonstop napätím v každom obraze (vďaka šikovnej montáži a neustálemu napredovaniu deja, ktoré kulminuje v perfektne načasovanom a vygradovanom twist pointe). Podporuje to výborná práca s mizanscénou v stiesnenom priestore lietadla, ako i zaujímavé nasvietenie hlavného záporáka (mimoriadne presvedčivý Cillian Murphy) - vždy v ostrom kontraste s jeho najbližším okolím, čím je jeho prítomnosť a dominancia v obrazoch značne zvýraznená. Wes Craven práve v týchto chvíľach ždíma zo seba tvorivé maximum. O to viac zamrzí záverečná tretina filmu, kedy prenesím deja mimo lietadla scenáristi začali operovať s oveľa väčšou vykonštruovanosťou príbehu vsádzajúceho body obratu na náhody, ako i nepresvedčivým prerodom nedobrovoľného "hrdinu" na neohrozeného "hrdinu". Dynamickosť v scénach síce nepoľaví, ale atmosféra razom padá o niekoľko podlaží nižšie. Klinčekom do rakvy je pre film jeho finále, ktoré vkĺzava takmer do sebaparódie s pomrkavaním na diváka v radení tých najzákladnejších klišé (ak to mal byť tvorčí zámer, tak u mňa sa žiaľ minul účinku). Veľká škoda, pretože po výborných 2/3 ostáva na jazyku horká pachuť premárnenej šance.

Spôsobom, akým film pristupuje k histórii je dosť podobný ako u Forresta Gumpa - t.j. fiktívna postava je zasadená do reálneho pozadia a práve skrz ňu (presnejšie skrz syna hlavnej postavy) potom sledujeme pohľad tvorcov na dané obodbie. Z časového hľadiska je príbeh ramcovaný takmer v dvoch desaťročiach. Začiatočným a koncovým bodom je obdobie nástupu Park Chung-Hee-ho na post prezidenta až po mesiace krátko po jeho neslávnom a násilnom zakončení počas krvavej noci dňa 26.10.1979 (podrobne o tejto dôležitej udalosti juhokórejských dejín svojským spôsobom, ale pri snahe čo možno najvernejšie sa držať dostupných faktov rozpráva ďalší výborný film The President's Last Bang). Satirický pohľad prvej polovici filmu prechádza v druhej časti skrz jednu veľmi emotívnu scénu do vážnej drámy, ktorá uštipačne a s úsmevným nadhľadom načrtnuté slabosti a nebezpečenstvá Parkovho vládnucého sytému postupne ukazuje v celej vážnosti, vďaka čomu nám ľahké pousmiatie z prvej časti filmu mrzne na tvári. Sebareflexia a schopnosť pozrieť sa kriticky do svojej minulosti hrá tak aj v tomto prípade dôležitú a zároveň aj vydarenú úlohu. Možno práve vďaka tomu o to krajšie vyznieva samotné vyústenie filmu s nádychom jemnej fantastiky.

Akýkoľvek náznak rozvinutia emócií a zaujímavého potenciálu, ktorý príbeh tohto filmu v sebe ukrýval ako aj s možnými presahmi, je spoľahlivo ubitý Bayovým režijným ne-vedením. Kopiace sa logické chyby (ktoré pri filme, vydávajúceho sa hlavne v svojej prvej polovici za seriózne sci-fi sú skrátka podstatné) robia z filmu u mňa jedno z "najblbších" filmových predstavení roka. Celok tak nezachráni ani pre režisérov štýl typická, obrazovo príťažlivá paleta farebnej štylizácie a prepracovaný mix zvuku. Navyše neustálym recyklovaním seba samého v kombinácii s novinkou v podobe "handy-cam" do prázdna vyšumievajú aj Bayove typické trademarky a v zobrazovaní akcie jeho epileptickosť v montáži už naozaj prekročila únosnú mieru. Bay očividne stráca prehľad o tom, v čom spočíva jeho sila a čaro pre jeho fanúšikov - v dobe, kedy aj vďaka systému tzv. "spider-cam" je možná plná kontinuita aj v tom na pohyb najzložitejšom zábere, v ktorom by práve Bayov vizuálny štýl o to viac vynikol, on samotný komponuje obrazy v pravom opaku - akciu fázuje do čo najväčšieho počtu doslova stotinových záberov, ktoré už z princípu nedokážu vygenerovať akékoľvek atraktívne obrazové kompozície. Bay týmto filmom viac ako inokedy dokázal, že je iba klipár, ktorý nedokáže natočiť čo i len trocha inteligentný film (Skala je v jeho prípade naozaj výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo). V mojich očiach sa Bay týmto filmom stal režisérom, ktorý sa nielen stratil v svojom vlastnom štýle, ale navyše začal trpieť schizofréniou vychádzajúcou z bezradnosti nad výsledným spracovaním príbehu (seriózna sci-fi prvá polovica versus prehypovaná akčná druhá polovica).

Ach jo, ťažko sa píše komentár, keď niekto, kto s kórejskými filmami žije a dýcha rovnako ako vy, už pred vami tak výstižne napísal to, čo sa aj vám derie z mysle :-) Snáď pripojím to, že už úvodné venovanie "Mame" jasne definuje to, k čomu sa film upína. "Mama", ako jeden zo základných stavebných kameňov rodiny. "Rodina", základný stavebný kameň ľudského spolunažívania. A o rodine jeden krásny, na city a neopísateľne krehkú poetiku bohatý film, ktorý pohľadí pri srdci. Takých pohladení nebýva veľa, preto by bolo hriechom ho prepásť.

Vizuálna stránka tohto filmu pre mňa predstavuje jednu z najkrajších sérii "čiernobielych" pohľadníc z milovanej krajiny "film-noir". V správne spletitom príbehu mi drhol akurát predstaviteľ samotného Marlowa - Dick Powell, ktorý svoju úlohu iba "hral" a v jeho kreácii mi tak chýbala skutočná charizma cynického detektíva Marlowovského formátu, ktorú v inom filme pre mňa dokonale vystihol Humprey Bogart.

Andersonova poetika bizarných postavičiek žujúcich svoj "iný" život v "reálnom" prostredí na mňa vždy spoľahlivo funguje, rovnako ako jeho svojský druh humoru a až smutno melancholické ostrenie na svoje postavy a porozumenie ich charakterom. I keď v porovnaní s neskoršími jeho filmami mi Rushmore pripadal o málinko menej kompaktne uzavretý v svojich vlastných pravidlách a vytvorenom mikrosvete.