Adrian

Mimoriadne atmosférický príbeh o deťoch noci, využívajúci tie najlepšie trademarky Carpenterovho minimalizmu. Inšpirácia v tomto smere sa najviac odráža vo výbornom hudobnom podfarbení.

Avšak moje hodnotenie je ekvivalentom k 5* - zase raz máte šťastie vidieť "úprimne zlý" film..., i keď miestami máličko "nudný", kedy zlé nie je smiešne, ale proste iba zlé :-)

Slušných 60% - rozhodne to nie je "zlé" pokračovanie. Hodnotenie však závisí od znalosti prvého dielu, ako aj špecifikovania toho, v čom ste videli jeho kvality. U mňa bodovala úderná atmosféra, zaujímavý, v istom smere originálny nápad a záverečná pointa. V rovine ťaživej až klaustrofobickej atmosféry sa Saw 2 bez problémov vyrovná jedničke. Je to opäť dosiahnuté zbesilými, často až videoklipovými kompozíciami, podobnou štruktúrou príbehu (jednička je tu skutočne citovaná permanentne), avšak pozmenenú v dôležitých detailoch (dvojitá os prvého dielu:"nájsť Jigsawa-nájsť obete" sa vďaka jasnej identite Jigsawa v pokračovaní hneď od začiatku sústredila iba na nájdenie obetí). Slabiny jedničky - logické kiksy za účelom gradácie jednotlivých bodov obratu v príbehu sa opakujú aj v dvojke, umocnené slabinou najvýraznejšou - záverom. Zatiaľ čo v jednotke pointa trpela svojou prekombinovanosťou, ešte stále sa dala akceptovať vďaka dôvodom, ktorého Jigsawa viedli k činom. Dvojka tento bonus postráda, pričom prekombinovanosť ostáva. Uvedomenie si hodnoty života bolo zamenené za pomstu, i keď so snahou o jej zakrytie. Malý bezvýznamé plus je ešte za odkaz na Cravena :-)

Gangsterká tématika s plejádou nastupujúcich, ako i etablovaných mužských hereckých hviezd kórejského juhu. Žánrová "roztekanosť" sa prenáša i do príbehu, kde stmelujúci prvok -> "dramaturgia" miestami zlyháva a vytvára tak neurčitý tvar, kde jednotlivé segmenty (sekvencie, herecké výkony) fungujú sami o sebe silnejšie ako ich celkové zviazenie do celku.

Osobne jedno z prekvapení roka. Thajský zombie splatter trash (umiestnením deja do výškovej budovy upomínajúci na Bavových Demoni 2) síce nedosahuje šteklenie brušnej bránice v tak vysokej kadencii ako neprekonateľný Braindead, ale pre fanúšikov žánru si dovoľujem tvrdiť, že ide o štavnaté sústo. Hrozné herecké výkony, ešte horšie digitálne efekty, ale za to veľa krvi, utrhnutých končatín, explodujúcich hláv a vtipov (miestami dokonca aj sofistikovaných! :-) ), z ktorých viacero má nábeh na kultový status. Osobne u mňa vyhráva "Made in Thailand", ktorý spolu s upomínaním filmu na vlastnú iluzórnosť je dôkazom, že tvorcom bol nadhľad vlastný po celý čas.

Komiksová predloha miestami využivajúca finesy Wong Kar Wai-ovej práce s formou (napr. neónovy Fallen Angels), spracovaná do podoby generačného filmu, ktorý skvelo reflektuje viacero tém špecifických pre krajinu v dobe vzniku snímky (témou občas vyvoláva silné reminiscencie na Chingu). Spoločným znakom je živelnosť a dravosť. Dynamický ekonomický rast a s tým spojený boom životnej úrovne v Južnej Kóreji (možno až prirýchly) vystavil hlavne mladú generáciu zvýšenému tlaku z viacerých strán -> od nutnosti dobrého vzdelania na presadenie sa, ako i hľadanie vlastnej identity v rýchlo napredujúcom prostredí, kde podobne ako všade inde na svete, dezintegrácia vedie k pretlaku emócií a ventilovaniu deprivácie hlavne násilím. Zároveň spôsob, akým je násilie počas celého filmu neustále prítomne a doslova "bubloce" pod povrchom, odráža razantný nástup "talentom natlakovaného hrnca" zatiaľ poslednej generácie juhokórejských filmárov na prelome tisícročia.

Uvoľnená náracia svojou otvorenosťou v úvode a závere evokuje náhodné stretnutie so známym, ktoré ho sme už dlho nevideli a s ktorým si zájdete na pohárik zaspomínať na staré časy. Prchavé a predsa nezabudnuteľné pozastavenie v jednom večeri, rozoberanie obyčajnosti a zároveň neopakoveteľnosti nádherných i smutných chvíľ bizarnosti zvanej ŽIVOT. Namiesto vtiahnutia do deja tradičnými prvkami výstavby príbehu s prísne kauzálnými väzbami, je nám ponúknutá epizódnosť v strohom formálnom podaní na režisérovu najobľúbenejšiu tému - vzťah medzi mužou a ženou. Situácia, z ktorej môže vzniknúť láska - či skutočná, alebo sebecká. Vzťah, ako stav, ktorý môže pretrvať, alebo naopak, razantne poukázať na samotu a odcudzenie.

Film, ktorý ma zaujal na dvoch úrovniach. Moje detské "ja" rado miestami odpustilo jednoduchosť príbehu, malú invenčnosť pri gradácii kľúčových scén a spomienku na mládežnícke roky prekladané dychtivou túžbou za dobrodružstvom s objavovania. Dospelejšie a filmovejšie "ja" potom ocenilo snahu o poctu snímkam z obdobia "good old Hollywood" - tak rámcovaním deja ako i presunutím dôrazu zo samotného príbehu na radosť príbeh rozprávať. 70%

Mladomanželia na úteku pred zákonom, korý sa snaží dohnať mužskú polovicu páru za jeho zločiny v minulosti. Jednoduchý príbeh, ktorý viac ako na napätie a zauzľovanie zápletky stavia na romantickom podtóne. Vďaka tomu ako aj slabším ústredným hereckým výkonom (hlavne mužský part) prvky drámy a krimi noiru sú skôr príťažou ako akcelerátorom deja.

"Cesta k odobratiu panenstva" - veta veľmi volne vystihujúca príbeh filmu. Pri otvorenosti divákových emócii a pozornosti snímka ponúka hlavne štúdiu nadviazania vzťahov v dnešnej modernej spoločnosti, ktorá je v jej maximálnej decentralizácii priamo na základnú mernú jednotku -> človeka, citovo najvyprahlejšou a zároveň najosamelejšou v celej našej histórii. Zároveň vo voľnej štruktúre syžetu nespútanej konvenčnou výstavbou príbehu ponúka možnosť porovnania rôzneho pohľadu (mužský vs. ženský) na reťazec udalostí. Táto dualita náhľadu je vhodne premietnutá aj do farebnej štylizácie - celá snímka je v čiernobielom háve.