oli.G

Timothy Hutton svoju dvojrolu fakt zvláda, ale nie až natoľko, aby ma prinútil prikloniť sa k vyššiemu hodnoteniu, Romerova adaptácia Kingovho románu nie je totiž ničím viac, než priemerom. Náznaky atmosféry miestami sú (milujem jesenné popoludnia), no v porovnaní s knižkou mi príde, že všetko sa deje akosi prirýchlo (ja viem, večný problém adaptácií) a neviem si predstaviť, ako si v tom môže udržať 100% prehľad divák, ktorý ju nečítal. Zmien v porovnaní s predlohou je tu celkom dosť, od maličkostí nevyhnutných pre skrátenie stopáže o zbytočné súvislosti (fotograf Homer Gamache) až po zásadnejšie a viditeľnejšie zmeny, ktoré sa začínajú hromadiť predovšetkým v závere. Vraždy boli v knižke šťavnatejšie, vrabcov bolo viac a George Stark mal oveľa viac priestoru na hlášky ostré ako jeho britva a prezentáciu svojho zvráteného osobnostného kúzla, ktoré fascinovalo Thada, a vďaka ktorému si ho obľúbia aj niektorí čitatelia, napriek tomu, že ide o čistokrvného záporáka. "Remember, when you fuck with me, you're fucking with the best."

Nepočítajúc úvodnú prestrelku, rozjazd je pomerne pomalý, chudobný na akciu a na napredovanie deja, no bohatý na zábavu vyplývajúcu zo spoznávania naozaj pestrých postáv, na prvý pohľad tvoriacich nerozlučnú partiu. Pochvala scenáristovi za to, že si uvedomuje hranicu medzi 'absurdne vtipným' a 'trápnym' a pokiaľ sa dobre pamätám, ani raz ju neprekročil (aj keď to je určite vec vkusu). S príchodom rodičov (približne v polovici) začne film naberať na obrátkach a mení sa v zbesilú jazdu, ktorá vám dostane do krvi adrenalín a zároveň vás skvelo pobaví. Prestrelky a autonaháňačky, vyrovnávanie účtov, plus milé požmurkávanie na divákov, ktorí by náhodou zabudli, že stále sledujú akčnú komédiu (viď. napr. "najlepší zákazník" počas záverečného súboja). Možno nie vrchol, no určite ukážkový zástupca svojho žánru.

Scenár sa vydáva zlatou strednou cestou - nepôsobí tak priblblo, aby ste nad ním krútili hlavou, no zároveň príbeh ani zbytočne nezamotáva (a že u lúpežného podžánru sa zamotávať dá...), takže vo výsledku máme dočinenia s perfektnou oddychovkou. Akcia je zvládnutá slušne, Powellova nadupaná hudba - ako vždy - robí svoje a zlodejskú partu nielenže tvoria pestré a obľúbeniahodné postavy, ale väčšinu z nich aj stvárňujú tak charizmatickí herci (Norton, Statham), že sa to proste nedá nežrať.

Rád by som strhol dvadsaťpercentovku za tragický dabing Hanksa, ktorý marí tak 50% jeho skvelej hereckej kreácie, ale... nejde to. Klasická šablóna, kde si najprv obľúbime hlavného hrdinu, aby sme sa neskôr spolu s ním podkýnali o polená, ktoré mu scenár hádže pod nohy, a držali mu palce v láske. Doteraz to väčšinou fungovalo a v budúcnosti ešte určite fungovať bude, hlavne v kúzelnom svete Stevena Spielberga. Jeho tvorbu ešte nemám napozeranú natoľko, aby som dokázal byť kritickejší či porovnávať, navyše Catherine Zeta-Jones to sekne a Williams so svojou hudbou či Kaminski so svojou kamerou skórujú, takže... 75%... kým si to nerozmyslím. ;)

Ovšem z toho znetvoreného dievčaťa s maskou na tvári (Isabela tuším) som mal za mlada pekný strach. ;)

O triedu slabšie, než Anderson. Tam bola každá akčná scéna takmer audiovizuálnou žranicou a tu sú dve tretiny akcie nastrihané tak neprehľadne, že vlastne nič nevidíme, len tušíme, kto "vyhráva". V porovnaní s hrou je tu minimum atmosféry (v hre aspoň nejaká bola, aj keď na Silent Hill nemá), no Sienna Guillory je ako Jill Valentine naozaj perfektná voľba (oficiálne sa eda pridávam ku Geminiho gratulácií castingovému oddeleniu). Celý čas sa to tvári skôr na tie dve hviezdy, no posledných cca 5 minút je fantastických a úplne zdvihne ako náladu, tak aj výsledný dojem z filmu z "ach, zlatý Anderson..." na "no, nebolo to až také zlé..." ;)

Vynikajúca atmosféra v úvode, mrazivá scéna, kde starec vysvetľuje, ako to celé začalo, ešte mrazivejšie spálenie jedného hrdinu a sťiesňujúco surové prepadnutie karavanu. That's all, folks. Zvyšok pripomína druhý TEXASKÝ MASAKER. Retardovaní záporáci a ich podivná indiánska osada, boj o ľudské dieťa a mladá Pocahontas, ktorá nechce byť kanibalkou - s týmto na nás nechoďte. Hlavne nie po tak brilantnom rozjazde. :(

Spolupráca mien Rob Cohen a Vin Diesel začína byť v mojich očiach takmer taká záruka spokojnosti, ako Tim Burtom + Johnny Depp. Asia Argento v roli X-girl veľmi poteši, hlavne ak máte jej otca v rebríčku najobľúbenejších režisérov. :) No a Vin je zrejme jediný chlapík, ktorému som ochotný zhltnúť takéto bláznivé kúsky a nielen že nad nimi nekrútim hlavou, ale skvelo ma bavia. Komu to nestačí, má tu ešte pár fakt dobrých hlášok, českú tlmočníčku pilotujúcu lietadlo a šialeného záporáka, ktorý chce zničiť celý svet, ale v prvom rade Prahu. Aká to pocta! :)

Čakať od toho niečo na spôsob PULP FICTION alebo KILL BILL je nezmysel. Proste sa jeden výnimočný režisér po obrovskom úspechu rozhodol, že si sfilmuje knihu svojho obľúbeného spisovateľa. Opäť tu máme comeback prachom zapadnutej hviezdy, opäť tú máme skvelé herecké výkony (QT holt vyžmýka z každého maximum a zdá sa, že všetci sa pri tom ešte sakramentsky bavia) a nejakú tú hlášku. A tiež pár veľmi silných scén - smrte niektorých postáv (pôsobivé sú hlavne preto, že všetky postavy sú natoľko sympatické, že jednoducho nejde si ich neobľúbiť). V čom ale vidím problém je, že u Tarantina som si (a zrejme nielen ja) zvykol na maximálne pohodlie. PULP FICTION je chronologické puzzle, ktoré do seba zapadne bez toho, aby ste museli vyvinúť nejakú "extra" snahu. A navyše sa na konci (aspoň pri prvom zhliadnutí) cítite ako v nebi. To iste platí aj o KILL BILL... kým tu sa treba sústrediť, inak vám záver preletí jedným "uchom" dnu a druhým von. Ak ale máte radi retro-kriminálky alebo ste proste die-hard fan Tarantina (a rozchodíte, že Quentin je tentokrát možno oveľa vážnejší, ako sa patrí), sklamanie zrejme nehrozí.

Keď sa človek pri filme nudí (a nemusí to byť vinou samotného filmu), všetky jeho klady sú mu úplne ukradnuté, pretože tie dve hodiny mu jednoducho nikto nevráti. Mal som dobrú náladu, nebol som unavený, a napriek tomu som väčšinu času rozmýšľal, že som mohol radšej robiť toľko iných vecí... Pomalé tempo u filmov mi nikdy neprekáža, pokiaľ vo mne dokážu vzbudiť emócie a pokiaľ ich dej - aj keď pomaly, ale predsa - graduje (momentálne ma napadá napríklad Lost in Translation alebo 25th Hour). Zatoichi vo mne nevzbudil ani jednu jedinú emóciu (je nuda emócia?) a nad vodou ho v mojich očiach drží len nesmierne sympatický a prirodzený Takeshi. Ako režisér si tiež počína celkom solídne, ale, ako som hovoril, tie dve hodiny mi už nikto nevráti. Mrzí ma, že to dopadlo tak, ako to dopadlo, pretože niektoré súboje (+ koniec) sú proste úžasné.