Temná dcera

Klasický film pro náročného diváka. Považuji za nesmírně těžké natočit film podle brilantního psychologického románu, jehož děj se z valné většiny odehrává v hlavě hlavní postavy. Převedení do filmu vyžaduje inteligenci, um a pochopení. Smekám před Maggie Gyllenhaal, že se do toho pustila. Výsledek neosloví masy, ale čtenáře, fanoušky Eleny Ferrante, navštěvníky filmových klubů a především ženy a vnímavé muže. Filmová lahůdka. (12.03.2022)

Nechcem byť zlý, pretože herečku Oliviu Colman mám rád, ale to čo bolo? Dve dejové linky. V jednej mladá a neukojená ženuška a krkavčia mater, ktorá nikdy nemala byť matkou a v druhej šibnutá, sociopatická staršia ženská, ktorá rada kradne bábiky. Jej správanie mi liezlo na nervy celý čas a vlastne som ho ani nepochopil. Zavrieť do blázinca, pripútať a dať infúzku. A do toho všetkého sa sem-tam primieša uslintaný Ed Harris, ktorý balí ženské na chobotnicu. Tentoraz som poriadne narazil. Na hranici odpadu. 30/100 (12.01.2022)

Pôvodne som to ani nechcel kukať, ale tak nominácia pre Jessie Buckley. Najsilnejšia zložka rozhodne soundtrack (ústredný motív + VA), obe hlavné predstaviteľky skvelé (Buckley viac). Odpudivé prostredím a vedľajšími postavami (hlavne Dakota Johnson je dosť na zabitie znudený, mafiánsky madrac). Naozaj silná scéna bohužiaľ len jedna, aj to predovšetkým zásluhou hudby. 65% (13.02.2022)

Režijní prvotina Maggie Gyllenhaal vycházející s knižní předlohy Eleny Ferrante. Olivia Colman přijíždí na dovolenou do Řecka, kde se její osudy propletou s mladou matku, kterou hraje Dakota Johnson a pomocí restrospektivních flashbacků se dozvídáme pohnutý osud starší z žen, který více méně koresponduje s aktuálním děním kolem. Chápu, nejsem cílovka a nenašel jsem si k Lost Daughter cestu. Zároveň jsem asi hodně prakticky založený, a tak absolutně nechápu většinu podivných a unáhlených rozhodnutí hlavních postav. Takže tento film šel hodně mimo mě. (21.03.2022)

Na The Lost Daughter sa hravo dá nazerať ako na príručku o tom ako nebyť správnym rodičom, avšak tých tém pod povrchom ukrýva omnoho viac. Je správne, aby každá matka obetovala svoju kariéru kvôli deťom? Ak áno, nebude svoje životné rozhodnutia ľutovať v päťdesiatke, ak ostane sama a bude viesť prázdny život spominajúc na chyby minulosti? Bude ju kariéra napĺňať aj v staršom veku? The Lost Daughter načrtne veľa tém o ktorých sa bežne nehovorí a ktoré si niektorý rodič ani nechce pripustiť a ako jeden z málo filmov podáva komplexnosť témy akou je materstvo bez príkras. A faktom je, že len málo matiek (alebo aj otcov, ale tým sa film venuje vo veľmi malej miere) je skutočne pripravených na čo ich čaká dlhé roky po pôrode a ako sa zmení ich život. Hlavne v produktívnom, mladom veku, keď namiesto práce na sebe nastúpi sústavná, únavná dvasaťštyri hodinová starostlivosť o dieťa. Je každá schopná takejto obety? Ak nie, mali by sme takú ženu za to odsudzovať? Skutočne matka svoje deti nemiluje iba preto, lebo upredností prácu než život pre rodinu? Je totiž len tenká hranica medzi tým byť dobrou a zlou matkou a The Lost Daughter túto tému podavá bez ružových okuliarov. To čo sa zo začiatku filmu javí ako sentimentálne spomínanie jednej takmer päťdesiat ročnej pani na svoju mladosť na pláži v Grécku sa preklenie na silnú výpoveď o materstve. Väčšina zmieňovaného je však len letmo naznačená a už je na divákovi čo a či si chce tieto témy nájsť a zamýšlať sa nad nimi (a nad množstvo ďalších). Samotný film totiž plynie v takej sentimentálnej nálade od začiatku do konca, bez toho aby akokoľvek tlačil na city, bol doslovný v ktorejkoľvek téme alebo konaní postáv. A Olivia Colman je ako herečka snáď to najlepšie čo nám Británia dala. Indiečko ako vyšité. CELKOVO: 7/10 (01.01.2022)