Průvodce

Tak tu sa dá veľmi ľahko pochopiť, prečo Sprievodca dostal Oscara za naj zahraničný film. Nakrútené s citom, s humorom, v dobrom slova zmysle smerom k diváctvu, bez výraznejších skutočne depresívnych momentov, ale najmä všetko s mierou a spomínaným, tak dôležitým citom. Možno aj preto musel byť jednoduchý príbeh rozložený do vyše dvoch hodín. Posledná rozlúčka taktiež nemôže prebehnúť vzbŕklo. Od momentov komických, cez momenty sledovania smútiacich na obradoch (extempóre po nehode na motorke, uf), až po záverečnú osobnú linku s otcom, ktorá film tým najlepším spôsobom uzatvára. (13.12.2018)

Neveríte, že aj smrť môže byť krásna? Resp. že aj rozlúčka so zosnulým má svoje čaro a krásu? V Sprievodcovi nám to režisér Takita ukázal. Neha, láska a úcta - to sú faktory, s ktorými sa hlavný predstaviteľ Daigo Kobajaši lúčil so "svojimi" mŕtvymi. ... Clivé tóny violoncella pomáhali priblížiť atmosféru smútku, ale napodiv pre mňa boli najsilnejšími časťami filmu tie, ktoré sa odohrávali v hlbokom tichu a mlčaní ... (15.10.2010)

Japonské drama se zajímavý tématem - Jaké je to mít práci ukládače mrtvých do rakve? Je to něco, zač se stydět? Podřadná práce? Nebo je to přesně naopak? ... Sledujeme, jak se k této práci dostane mladý muž, který se cítí být ztracen ve svém životě. A v této práci nalézá svůj úděl. Stejně tak jeho okolí nakonec pochopí... neřekla bych, že se jedná o snímek na pohled "krásný", přece jen se zde obejevuje i ta trochu černého humoru, i když jen okrajově. Okuribito však rozhodně nepostrádá cit a myšlenku. ~(3,9★)~ (29.12.2009)

Krásný film, který trpí jen a pouze na přetaženou stopáž. Námět totiž není nikterak dějově obsáhlý, aby byl schopen dobře pojmout takovou délku. Vybrat z tohoto filmu to nejpodstatnější a nejzajímavější a zabalit to do 90 maximálně 100 minutového balení, tak neřeknu ani slovo. Takhle jsem ale občas ztrácel koncentraci a za to musí jít hvězda dolů. (08.01.2013)

Takitova dramédia o smrti. Vždy keď vidím film v ktorom sa kĺby tradícia so súčasným pohľadom, pristupujem k nemu ako divák z určitou dávkou zvedavosti. Rád sa dozvedám nové veci a hlavne som veľmi zvedavý nakoľko budú prezentované tvorcom nám- západným divákom. Uctenie si mŕtvych je tu podane z rovnakou ľahkosťou a krásou ako obrad čaju. Takita dbá na to, aby sprístupňoval jednoduchú krásu, ale zároveň neprestáva byť vtipný a melancholický. Na postavičky si aj napriek krátkemu času v ktorom sa na plátne vyskytujú, zvykneme a na konci sú nám dokonca dôverne známe. Jediné čo mi tam trochu vadilo a čo mi znemožnilo dať plný počet bola línia z otcom. Aj keď ju režisér obohatil o poetický aspekt, a v rámci možností aj zapadala do celého konceptu príbehu, ako jediná mi prišla povinná nutnosť k zakončeniu všetkých línií a následne aj celého príbehu. Mimo to rozhodne stojí za videnie. (20.03.2015)