Vlčí děti

Animák môže stavať na krásnej a prepracovane detailistickej animácii, ktorá mne lahodí. Divák má v nemálo scénach problém, na čo skôr sa dívať a viacero "detailov" mu chtiac-nechtiac uniká. Pomaly plynúci a nikam extra sa nevyvíjajúci príbeh možno nezaujme každého, ale má čo do seba. X-tý varian na sebapoznávanie či odlet z rodičovského hniezda (tentokrát skôr brlohu) funguje a kvitujem, že tu nie sú citovo vydierajúce scény. Ono ani tých dramatických nie je veľa, čo by mu práve viac svedčalo. Objaví sa aj pár logických nedostatkov, pri ktorých ale ide prižmúriť očko - ako napr. pri premene ostáva na zvieratách horný diel oblečenia, ale nohavice nikdy; či to, že mama aj po 15 rokoch nestarne, vyzerá stále na deväťnásť a že sa na nej neprejavujú dovtedajšie strádajúce a stresujúce okamihy života. (22.10.2018)

Presťahovať sa z rušného moderného megapolisu na horskú samotu, prečo nie? Lenže v tomto prípade nejde ani tak o voľbu ako o nutnosť utiecť pred všetko vidiacimi očami obyvateľov mesta. Skryť pred doternými zrakmi modifikované deti. Uprostred prírody sa divák dozvie niečo zo zásad pestovania zemiakov a iných plodín, kochať sa môže na záberoch prírody. pritom dostane alegorickú bájku o rôznych spôsoboch a možnostiach osamostatňovania sa ľudských jedincov od svojich rodičov. A o prežití v komunite viac či menej roztrúsených susedov - lazníkov. Krásna animácia, trochu alegórie a dojímavé zábery uprostred prírody si nejaké tie hviezdy zaslúžia. No zďaleka nie absolutórium, pretože tentoraz všetka ta prírodná motivácia a celý príbeh neboli podané prirodzene, ale bol trošku cítiť kalkul. Vypočítavosť na efekt dávkovaných scén spontánnej radosti, dojímavej zamilovanosti, trpkého smútku, spoločnej radosti v rodine, srdce zvierajúcich scén slzivého smútku. Bližšie skôr priemeru, no ó hory, ó horská a srdcu blízka kopaničiarska scenéria tentoraz vyzdvihla hodnotenie hore. (21.01.2015)

[3,5*]     "Prečo je vlk vždy ten zlý?"     Veľmi príjemné prekvapenie, aj vzhľadom na to, že som po Chlapcovi vo svete príšer (2015), ktorého som videl skôr, už takmer nad Hosodom zlomil palicu. V tomto prípade ma výtvarná stránka doslova uchvátila - nádherne je vykreslené hlavne prostredie, či už ide o mesto, alebo o prírodu, či je slnečno, prší, alebo je všetko zasnežené. Čo je ale ešte dôležitejšie, tento film má aj pútavý a nápaditý príbeh, ktorý je naplnený ľudskosťou (hoci pri tom zvieracom motíve je toto označenie trochu sporné) a má dokonca aj svoju hĺbku. Postavy príbehu pôsobia veľmi sympatickým dojmom a veľmi ľahko sa s nimi dá stotožniť. Hlavnú hrdinku Hanu, milé a neustále sa usmievajúce žieňa, musíte pre tú jej ohromnú húževnatosť obdivovať a tuho jej držať palce v jej nesmierne náročnom úsilí (to, čím si musela prejsť pri výchove svojich detí, je len veľmi ťažko predstaviteľné). Jej "hyperaktívne" deti Yuki a Ame sú zlaté (tie Yukine výbuchy zlosti nemajú chybu), navyše je aj výborne stvárnená ich psychológia spolu s ich odlišnými povahovými črtami (Yuki je silne impulzívna, Ame zase utiahnutejší a hĺbavejší). Obe postavy prechádzajú zaujímavým vývojom, keď sa viditeľne formuje ich pohľad na svet a postupne v nich dozrieva rozhodnutie, na ktorú stranu sa prikloniť. Je pravdou, že tu a tam to dejovo trochu zaškrípe (občas príde nejaký zvrat, ktorý až tak nedáva zmysel), ale sú to skôr drobnosti, ktoré sa dajú odpustiť. (05.11.2023)

Vlky sú pre japoncov priam posvätné tvory. Keď sa k tomu pridá štýl anime, priam rajská prírodná scenéria a Mamoru Hosoda výsledok je jasný. Dielo by som zaradil medzi najlepšie rozprávky, ktoré som v poslednom čase mal možnosť zhliadnuť. Zameranie na detskú výchovu a správnosť voľby životnej cesty je jedena z najvhodnejších tém pre mladého diváka. Sám neviem, či by som sa vybral cestou Yuki alebo Ameho. Skôr by som sa priklonil asi k ceste Ameho. Svoj osud by som bral ako dar a nie prekliatie. Grafické vyhotovenie miestami pripadalo ako z iného sveta. Niektoré zábery som mal problém rozoznať, či sa jedná len o animáciu alebo skutočnú fotografiu. A tá príroda... Skoro ako u nás v Tatrách. Pri sledovaní som sa trochu pousmial, keď sme sa s kamošom bavili o podobnom výzore vlkov s Digimoni, následne o 10 minút neskôr sme zistili, že oba kúsky má na svedomí ten istý režisér. (15.04.2013)

Film jsem nezhlédl s lehkým srdcem, neboť jsem neustále očekával, kdyže se to hlavní hrdinka sesype. To přece normální křehká dívka nemůže vydržet, jen tak se odstěhovat kamsi na samotu, opravit si vlastními silami dům, žít z toho, co si vypěstuje na poli a ještě držet na uzdě dvě rozjívená poloděcka-polovlky. Naštěstí až takhle tahle pohádka realistická nebyla. Po skončení filmu mi zůstaly nezodpovězené mnohé otázky, jako např.: kolik se tihle polovlci dožívají let? Jako lidi, jako vlci, nebo něco mezi? Co když vlčí muž oplodní vlčici, znamená to, že se jim narodí vlčata, které se sem tam mění v lidi? Je lepší mít obyčejné děti, nebo takovéhle polozvířátka? Dost možná, že to druhé. Když moc zlobí, jednoduše se jim řekne, ať se promění a švihají se vyběhat ven do přírody, kde vlk v podstatě nemá přirozené nepřátele. Svačina se jim dávat nemusí, ať si cestou uloví nějakého toho hraboše (to když už jsou větší) nebo žížalu či plže. Taky bych řekl, že stojí člověka míň peněz. Před jídlem se jim vždycky řekne, ať se promění, a pak se jim naservírují vynikající levné psí granule. Taky na oblečení se ušetří, když se bude hlídat, aby byli často ve své (vlčí) kůži, neb ta se jen tak neošoupe. Taky se nemusí kupovat pes-hlídač před barák, stačí dětem ustlat na noc ve stanu či v boudě, určitě to přivítají s nadšením. No, abych to neprotahoval, vzhůru do lesa najít nějakou vlčici! A když nebude, nevěšet hlavu a zkusit něco jiného, třeba medvědici! Ono to půjde! (03.11.2013)