Súkromné životy

Já byl uchvácený Hanákovými filmy Tichá radosť, Ružové sny a Ja milujem, ty miluješ. Jeden lepší než druhý. A tak jsem si opatřil i tenhle - a zklamání. Řekl bych, že to je způsobené slabým scénářem. Jeho autorka, mimochodem v letech 1998 – 2002 poslankyně federálního parlamentu, byla v téhle oblasti velice nezkušená a je to znát. Děj se potácí od ničeho nikam. Škoda. Nejlepší na filmu byla hudba. (18.03.2022)

Hanák v niektorých aspektoch uspel, v iných nie. Keď už sa tu porovnáva s Bergmanom, tak v tom pokračujme. Hanákovi sa podarilo zachytiť útrapy strednej generácie myslím celkom vierohodne a tomu zodpovedajú aj fajn napísané postavy. Horšie sú už napísané dialógy, ktoré častokrát s autenticitou života nemajú spoločné zase nič. Na otázku sestry, že čo to bude, tá druhá s vážnosťou odpovedá, že chlapec....tí sú úprimnejší....Helšus vstupujúci do jazera v šatách, uf...a tak podobne. Rodičia neprejavujú žiadnu radosť z narodenia dieťaťa, všetci vo filme sú permanentne v ťažkej depresii. Čo je ale najväčšia škoda, tak to je Helšusova postava a jej "neaktivita." Je to proste idiot na pohľadanie a niet dôvodu s jeho vnútornými démonmi súcitiť. Práve preto, že svoje životné sklamanie prenáša aj na ostatných a spôsobuje im ešte väčšie problémy. Hanák nakrútil ťažkopádny film, ale dokázal niekedy úspešne rozprávať obrazom. Keď sme v jednej scéne akoby mimochodom svedkami troch postáv rozdielnej vekovej kategórie v mizanscéne, vydá to viac, ako ďalší kvázi trefný životný bonmot. (11.05.2016)

Dušan Hanák si ma získal svojimi tromi filmami a nad nimi čnejúcimi Obrazmi starého sveta. Jeho film 322 ma nezaujal a rovnako to bolo aj so Súkromnými životmi. Som citlivý na neprirodzene znejúce dialógy, na dokumentaristický prístup aj tam, kde nie je vhodný a najmä na to, keď nedokážem identifikovať zámer režiséra, pretože sa mi jeho film rozpadá na sled obrazov a scénok. Takže  tento film považujem iba za priemer, u ktorého som sa nevedel dočkať konca. (29.03.2023)

Místy je to těžkopádně pojaté a i dialogy jsou občas nedůvěryhodně napsané, ale i tak se podle mě jedná o celkem povedené psychologické drama. Sice takové nenápadné a pro někoho s uspávajícím tempem, ale určitá propracovanost v tom je, psychologie postav také a naštěstí se tu ani Dušan Hanák se svým stylem nezapřel, takže to pořád znatelně je jeho autorské dílo, byť ne tak poetické nebo experimentální jako jeho nejslavnější díla. Hodně blízko to má ke stylu Tiché radosti, který je víceméně klasický lehce artovější československý psychologický film, ale na rozdíl od ní mě tu víc zajímaly postavy, přišlo mi to mírně propracovanější a také mě víc pohltila ta specifická atmosféra. Jen mi to tak trochu přijde jako spíše ženský film, který víc pochopí právě ženy, ale není to až takové, že by to nemohl pochopit i muž. Hanák má i povedenější filmy, ale tenhle jeho poslední (když nepočítám dokument Papírové hlavy) za pozornost podle mě taky stojí, i přes to, že má výrazně nižší hodnocení než ostatní. A možná i chápu, že už pak nikdy nic jiného nenatočil - je tu totiž trošku poznat, že už řekl světu všechno, co chtěl a zůstat u psychologických dramat do konce života nechce. Ale stejně by mě zajímalo, jak by vypadal jeho další případný film, protože se zároveň nedá říct, že by se úplně vyčerpal... Slabé 4* (17.03.2023)

Súkromné životy režiséra Dušana Hanáka z roku 1990 tak trochu pripomínajú voľné pokračovanie jeho nie veľmi dobrého, o päť rokov staršieho filmu Tichá radosť. Aj keď s ním - až na primárne zameranie sa na ženské postavy - nemajú nič spoločné. Nehovoriac o tom, že v tomto prípade ide o dielo kvalitatívne o čosi lepšie. Príbeh o dvoch nevlastných sestrách (Jana Šulcová a Magda Vášáryová) je psychologickou sondou nielen do ženského a súrodeneckého sveta, ale do sveta vzťahov vo všeobecnosti, keďže režisér Hanák v snímke pracuje s viacerými postavami, snažiac sa komplexne zachytiť neraz komplikované vzťahy medzi nimi. A dá sa povedať, že celkom úspešne, keďže postavy predstavujú najvýraznejší prvok, aký možno v tomto filme nájsť. Dielo "ťahá" najmä dominantná, takmer bez emócií hrajúca Jana Šulcová, veľmi zaujímavý je v role novinára-spisovateľa aj Václav Helšus. Vo vedľajších úlohách sa objavuje viacero známych hereckých tvárí. Príbehu ako takému by neuškodilo, ak by bol o trochu dynamickejší a výraznejší, ale svoj účel v podstate spĺňa, dobre pracujúc s rovinou psychológie. Snímka zároveň dokáže zaujať svojou autentickou výpravou, ktorá reflektuje atmosféru a reálie končiacich sa osemdesiatych rokov v Československu a blížiaci sa pád komunistického režimu (v scéne zo strechy napríklad za Václavom Helšusom a Stanom Dančiakom stále vidieť nápis "Proletári všetkých krajín, spojte sa!"). Súkromné životy nie sú filmom, o ktorom by sa dalo hovoriť ako o excelentnom. Ide však o pozerateľnú drámu s prvkami psychológie, dosahujúcu priemerných kvalít, ktorou si režisér Dušan Hanák do istej miery napráva reputáciu po Tichej radosti. (23.07.2024)