Na prahu války

A Hidden Life. Prenádherné obrázky. Celý film je ako prechádzka po nejakom skanzene, v ktorom sa striedajú ročné obdobia a čas si pomaličky plynie. Je to taký ten typický artový film, pre niekoho možno trochu nudný, ale mne sa páčil. Skutočné príbehy ma vždy fascinovali. Tu si môžme položiť otázku, ako by sme sa v takejto situácii zachovali my sami. Do akej miery je správne bojovať za pravdu? Je vlastné presvedčenie hodnotnejšie ako život sám? Je to odvaha alebo skôr tvrdohlavosť? Kedy je a kedy nie je obeta zbytočná? [arte, 20.05.2024] 70%. (27.05.2024)

Troška dlhší film ako by si možno divák prial, ale nedá sa povedať, že by sa pri tom dalo nudiť. Malickov film je iným pohľadom na druhú svetovú vojnu ako sme možno zvyknutí, ale nemusíme mať vždy výbuchy, deštrukciu a hromadu mŕtvol. Tento film rozhodne nie je pre radového diváka, ale svoje kvality má. Malick bol vždy trieda. Za najväčší klad filmu považujem kameru. Kamera je dychberúca a ohúri určite aj laika. 75% (16.11.2020)

Asi jako Stezky slávy roztažené na zbytečně dvojnásobnou stopáž, moc divácký film to opět navzdory krásné filmařině i hudbě není. Nesmyslnost války je silnou výpovědí, o to víc, že snímek pramení ze skutečné smutné události, ale stejně bych dal raději přednost bezchybné klasice jako třeba Sophiině volbě. Chtěl bych zkrátka víc, ale musíme se smířit s tím, že Terrence Malick poslední dekádu točí filmy jen sám pro sebe. Kde jen ty časy strhující Tenké červené linie jsou... 65 %. (20.01.2020)

Ten, akože už aj legendárny a povestný, americký tvorca Terrence Malick, ktorý je zároveň i sám sebe pánom, pretože to, čo si aj úplne osamote napíše (scenár), si aj následne zrežíruje, a to podľa svojho najväčšieho gusta, že od Stromu života, z roku 2011, sa z neho už systematicky stáva taký » SELFISH « režisér, ktorý sa výhradne riadi iba svojim, vnútorným pocitom, ako najlepšie nakrútiť film, keď už vonkoncom nemyslí na to, či to vôbec bude niekoho zaujímať, absolútne nepomýšľa, čo si o tom pomyslí publikum, teda diváci, de-facto, on nenakrúca film pre divákov, ale jednoznačne len sám pre seba, a je mu totálne jedno, akú to bude mať neskôr danú odozvu zo všetkých táborov ? Od citovaného filmu ho vnímam výhradne už, ako takú obohranú platňu, ktorá sa neustále opakuje. Väčšinou preferuje vizuálne, filozofické cítenie, čo síce nie je nič protivné, ale ak vám to tentokrát tlačí takmer 3 hodiny sústavne do hlavy, tak určite máte už aj vy svoju hrdosť, pokým si konečne poviete: „Dosť” ! Obsadil väčšinou neznámych, nemeckých a rakúskych, aj všelijakých známejších, zahraničných hercov, exteriéry sa sústredia do krásneho prostredia rakúskych Álp, hornatá príroda je naozaj nádherná, až si miestami normálne myslíte, že ste niekde tu doma na Slovensku, či aj v Česku. Po dlhých rokoch vymenil dvorného kameramana Emmanuela Lubezkiho za Nemca Jörgea Widmera, kedy som býval veľmi často nadšený z prezentovanej kompozície obrazu, ktorá je vskutku mimoriadna, fantastická, že mi ani bohvieako nechýbal uznávaný Chivo. Pochválim taktiež aj strihovú skladbu, na ktorej si dala trojica strihačov extra záležať. J.N. Howard sa vyznamenal, čo sa týka hudby. Línia udalostí a vzťahov spadá do 2. svetovej vojny okolo farmára a oddaného pacifistu Franza Jägerstättera a jeho rodiny, t.j. manželky, dcér a matky + veľa vedľajších postáv dostáva svoj priestor, medzi nimi sú i „Komisár Moser, Ernst Stockinger, Adolf (S)Hitler a Mikael Blomkvist” a cetera. Skrytý život má bezpochyby čosi do seba, čím je dosť interesantný, čo už o pár riadkov vyššie definujem, ale dať si znovu repete, asi skôr nehrozí, prečo by som sa mal púšťať do druhého kola, keď už viem, čo ma v ňom čaká. Minimálne, ak by aspoň trochu vystrihol nejaké zbytočné pasáže, tak by som nad tým pouvažoval, inak tieto tri hoďky sú vskutku strašne prepálené ! (16.03.2020)

[3,5*]     "Antikrist je chytrý. Využíva cnosť človeka, aby ho zviedol."     Krásne poetický film s charakteristickým rukopisom Terrencea Malicka. Táto filmová báseň oplýva nádhernými obrazmi horského prostredia rakúskych Álp a je podfarbená výbornou hudbou Jamesa Newtona Howarda. To poetické rozprávanie je trochu naťahované, miestami stráca náboj (ale po chvíli sa vždy zase dostaví elektrošok) a občas tie myšlienky vyznievajú až banálne. Dlhšie som mal problém zvyknúť si na tento osobitý filmársky štýl, naladiť sa na rovnakú frekvenciu, ale keď sa tak stalo, bol som filmom úplne zhypnotizovaný. Ďalšie moje výhrady sú výsostne subjektívneho razenia. Dve hlavné postavy mi totiž neboli zrovna sympatické: Fani (Valerie Pachner) svojim mužatkovským vzhľadom a Franz (August Diehl) svojim veľmi čudným postojom náboženského fanatika. Veď ako môže niekto povýšiť svoje presvedčenie (a to len vonkajšie, vnútorné si mohol nejakým hlúpym podpisom kľudne zachovať) nad svoju rodinu? Argument, že by svojim podpisom urazil boha mi pripadá dosť hlúpy. Ale to je len môj čisto subjektívny názor. Film veľmi umne kladie túto otázku (Čo je viac?) a je na každom divákovi, aby si ju zodpovedal sám za seba. (13.01.2022)