Únos

Pri písaní komentára sa nevyhnem typickému škatuľkovaniu, tak frekventovanému v súčasnej slovenskej kultúre, preto si ho odbijem hneď na začiatku. Únos predstavuje jeden z tej menšej časti "lepších" domácich filmov, ktoré sa v priebehu roka objavia v našej distribúcii a "na slovenské pomery" má badateľne nadštandardnú úroveň. Tieto nálepky ale o ničom nevypovedajú a i keď som za jeho úspech rád, samotný film je viac než čímkoľvek iným iba rozbuškou pálčivej spoločenskej diskusie so skvelým PR, ktorý ťaží z verejného a mediálneho obrazu diela značného spoločenského významu, neoddeliteľného od kauzy, s ktorou sa spája. Nakoľko je to zámerom tvorcov zostáva otáznym, dôležité však je už len si položiť onu otázku, či obstojí i keď nad ním začneme uvažovať i inak ako nad nositeľom určitej ideológie.__________Navzdory tomu, že si po väčšinu času drží jednotnú úroveň, na filme je zjavný rozkol medzi profesionalitou a amaterizmom v takmer každom smere. K technickým otázkam odkážem na názory ľudí z branže (kameramanov, zvukárov...), k tým koncepčnejším a bežným divákom postrehnuteľnejším patrí zmätočnosť rozprávania, uponáhľanosť a skratkovitosť spojená s krátkou minutážou, logické lapsusy či nedovysvetlené motívácie (k tomu v skratke neskôr) či prílišná strojenosť niektorých hereckých prejavov, situácií a dialógov, vyznievajúcich umelo a neprirodzene (viz. JohnnyD).__________Mariana Čengelová-Solčanská má jasno v jednej veci, na ktorej množstvo slovenských filmov padá - vie presne, čo a ako chce povedať. Lenže práve tento prístup je podľa mňa krajne problematický. Film nie je dokumentom, dokudrámou, no ani čistou fikciou, dôkladne nerekonštruuje, neproblematizuje a nekladie si otázky. Predstiera jediný uhol pohľadu, teóriu, fakticky nedoloženú interpretáciu udalostí v podivnom útvare, ktorý nie je ničím z vyššie uvedeného a nedovolí si priamo ukazovať prstom/neprehlasuje sa za pravdu (čo mimo prehlásení režisérky dokladajú i zmenené mená alebo herci presne nezodpovedajúci svojim predobrazom), no predsa pracuje s konkrétnymi časovými údajmi (na čo naráža vo svojom komentári i Anderton) a kritickým poukazom na dobu, nepriamo apelujúc na verejnosť, vytvárajúc tak spolu s médiami všeobecný tlak na zrušenie amnestií a rozriešenie prípadu.__________Únos si takmer vzápätí po premiére získal povesť filmu nezrozumiteľného pre človeka, ktorý o tematike nič nevie, predpokladajúci aspoň minimálne povedomie o udalostiach, postavách a vzťahoch medzi nimi (v mnohých prípadoch údajných). Samo o sebe by nešlo o až tak výrazné negatívum, vzhľadom na cieľové publikum. V určitých sekvenciách však potreba znalosti kauzy prerastá v absenciu elementárnych motivácií a logickej kauzality. To najlepšie dokladá príklad fiktívnej postavy mladej novinárky Marty čoby určitej sprievodkyne diváka veľkou časťou deja. Ako jedna z mála mi vďaka výkonu Rebeky Polákovej paradoxne prišla pomerne uveriteľná, avšak detaily ako náhla zmena postoja vyšetrovateľa a jej následná nadmerne častá priama účasť na vyšetrovaní pre mňa zostávajú záhadou, na ktorej objasnenie záverečný "zvrat" spájajúci sa práve s postavou vyšetrovateľa ani zďaleka nepostačuje. Ide o jeden z rady podobných detailov, ktoré už tak necelistvé rozprávanie ešte viac narúšajú a znemožňujú jednoduchú orientáciu v deji.__________I keď môj komentár vyznieva prevažne negatívne, predsa Únos ako film, nie prostý ideologický text, vonkoncom nezavrhujem. Ide o relatívne zábavný a pozerateľný film, majúci vyššie štandardy (a ambície) než aké zväčša u domácej produkcie nachádzame. Zostáva dúfať, že sa od nich niekto iný dokáže odpichnúť ďalej. 60% (26.03.2017) (menej) (viac)