Salvatore Giuliano

Dosť atypickým, neštandardným spôsobom spracovaný, biografický titul s rovnomenným (anti)hrdinom, ktorý mi zrejme nesadol zrovna tak, ako som v to spočiatku pevne dúfal, že taliansky režisér Francesco Rosi, mi následne sprostredkuje akýsi reálny predobraz „talianskeho Robina Hooda”, no namiesto toho som dostal najskôr len akúsi pestrú zmes všetkého, čo si vskutku v kinematografickom svete dokážem predstaviť. • Skrátka, ako napovedá i názov tohto počinu, tak Salvatore Giuliano, mal byť vari automaticky v samotnom popredí naprieč celým týmto popretkávaným dianím, a to snáď i napriek tomu, že bol najprv mŕtvym, mimochodom i Občan Kane, začínal navlas podobným úmrtím ústredného protagonistu, pričom vzápätí sa v retrospektívnych záberoch postupne poskladala jeho spletitá, príbehová mozaika so vzostupmi i s pádmi, a tak som si preto myslel, že sa bude pokračovať v obdobnom duchu (nie, doslova!), nakoľko i práve recenzovaný film, rovnako disponoval dvomi časovými rovinami: styčný bod úmrtia titulnej postavy, ďalej čo tomu všetko predchádzalo a čo sa vlastne dialo potom. • Zdá sa mi, že tentoraz bola forma oveľa viacej zaujímavejšou, to jest jednoducho, a k tomu i s absolútnym náskokom zvíťazila nad krkolomným, komplikovaným obsahom, v ktorom som sa síce trochu už pomaličky systematicky strácal, ale dokonca i napriek určitým ťažkostiam z môjho uhla pohľadu, som si dokázal utvoriť potrebný úsudok, pospájať si zainteresované strany, aj keď samozrejme, že sa v tejto veci predsa nemôžem vonkoncom porovnávať s domácimi Talianmi, ktorí vedia o tejto problematike v podstate viac, ako ja, a to máte úplne to isté, ako keby sa pozerali prostredníctvom filmovej optiky, na nášho ľudového hrdinu, Jánošíka, a to konkrétne s identickým, ťažkým spracovaním, v ktorom by sa určite sami strácali. • Minimálne aspoňže pochválim dokumentárne ladenú kompozíciu obrazu pod taktovkou Gianniho Di Venanzoa, vďaka čomu má divák autentický pocit, ako keby by sa akurátne nachádzal v „bode epicentra”, čo nie je vôbec málo, ale či to napokon vystačí v celkovom ponímaní ako celku, tak na to si už divácke obecenstvo musí odpovedať samo. Mne to vystačilo aspoň tak na polovicu, a pritom som mal sprvoti vysoké očakávania. (10.08.2023)

Režisér Francesco Rosi miluje politická dramata, zvlášť ta, která se zakládají na pravdivých událostech. Salvatore Giuliano vypovídá o vyhrocení sicilském separatismu, o jeho vůdcích, o komplotech a zradě. Samotné vyprávění je svou formou vlastně jakousi rekonstrukcí kriminálního činu. Škoda, že je film chvílemi příliš zmatený a pro našince díky neznalosti dané historie nesrozumitelný. (14.05.2008)

Rosi vyprávění sestavuje z různých časových rovin, hlavního hrdinu nám po celý film mazaně ani neukáže (resp. jenom jako mrvolu nebo na fotce), což je poněkud matoucí a rozhodně to neusnadňuje identifikaci s jakoukoliv postavou. Titulky jsou dost "úsporné", takže občas postava pěkně dlouho cosi chrlí v nesrozumitelném sicilském dialektu a divák nemá nejmenší šanci dozvědět se, co se to tam, k sakru, odehrává. Jinak ovšem nádherná práce s kompozicí a kamerou vůbec. (25.05.2006)

V úvodných fázach filmu sa dozviete, že na Sicílii počas druhej svetovej vojny pôsobilo cca 37 separatistických nezákonných organizácií a upozorní vás to na to, že ani film nebude bohvieako prehľadný. A ani vo svojej prvej polovici nie je, v tej druhej sa dostávame na súdne pojednávanie a dej naberie spád. Každopádne film si necháva veľký odstup od každej postavy, takže vám v pamäti ani žiadna z nich neutkvie, či už pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom. Je tu cítiť ešte neorealizmus, ale ide najmä o nástup obsiahlej vlny talianskych politicko-policajno-sociálnych trilerov-drám, ktoré často nekončia zrovna happy endom a nakrúcajú sa dodnes. Za mnohé vďačia určite aj Salvatore Gulianimu. (03.10.2020)

Tento film som videl pred takmer 60 rokmi a nedávno som si pozrel niektoré epizódy z neho, aby som sám sebe potvrdil, že pocit priemernosti je správny. Nie je to prvý, ani posledný film o osudoch rozporuplnej postavy, ktorá je pre jedných banditom a pre druhých revolucionárom. Niečo, ako náš Jánošík. Podstatné je, že ani samotná postava a ani film podľa jej osudov neprekračujú národný rámec a nemajú čo ponúknuť zahraničným divákom. Mne napríklad iba spomienku na dávne časy. (03.08.2021)