Láska šialená

Útrpné, útrpné, útrpné... to som zase raz šliapol vedľa. Tento film je hlavne pre vytrvalcov, pretože si vyžaduje hodne trpezlivosti. Tá je našťastie odmenená samotným koncom, ktorý divákovi ponúkne aspoň peknú myšlienku a metaforu ohľadom života samotného, no cesta k tomu je hrozne bolestivá... Jedným slovom ubíjajúca a z uší vytekajúca nuda v každom ohľade, ktorá je ešte k tomu znásobená prílišnou strohosťou postáv a ich jednotlivých činností. Chápem autorku, že chcela vtedajší život konečnej fázy klasicizmu zachytiť čo najvernejšie, no určite sa to dalo docieliť aj inteligentnejším a zaujímavejším spôsobom. Nebol som spokojný ani s výpravou, podľa mňa bola dosť nedbalo odbitá. Mám na mysli hlavne kulisy a zariadenie domu, kde niektoré jeho časti pripomínali síce biedermeier, no niečo z toho by sa hodilo skôr do secesie (koniec 19. st.). O myšlienkach a životných názoroch toho básnika radšej pomlčím, aj keď s niečím sa dalo súhlasiť. No našli sa tam aj také veci, ktoré ma skôr rozosmiali ako potešili, skrátka ani obsah (až na záver) nebol nič moc. Tento pokus o iróniu mi preto moc nesadol. Podpriemer. 40/100 (14.06.2017)

Tak mi pripadá, že perfektne naaranžované scény odzrkadlovali presne naaranžovaný svet hrdinov filmu. Všetko dokonalé, geometricky zosúladené, občas osovo symetrické (postele manžela a manželky). Ale bez citov. Tie sú niekde hlboko, možno však občas vrú milimeter pod pokrývkou, ale nikdy ich očakávania okolia nedokážu odokryť naplno. Najzábavnejšie je však sledovať rekcie postáv na podávané dôležité informácie, ktoré by k tomu mali dopomôcť, lenže aj také objatie dieťaťa matkou prichádza v inom momente, ako čakáme. Práca s mizanscénou je kapitolou samou o sebe, ale ak zablúdite očami inam, kde sa odohráva akcia v prvom pláne, tak možno začnete premýšľať aj nad takou funkciou psov vo filme. Láska šialená mi možno viac pripomenula atmosférou a úsečnými dialógmi Bielu stuhu ako Lurdy, stále však máme dočinenia v podobe Jessicy Hausner s výraznou autorskou osobnosťou európskeho filmu. (13.10.2014)

Akože kvalitný, poctivo rozvíjaný európsky art, ktorý však v trendovej rovine hrá viac na pózerskú strunu a na moc okatý chlad. Ten sa prejavuje takmer vo všetkom. Mladý muž usilujúci sa vziať si pod náruč druhú hrejivú dušu, ktorá by zdieľala jeho utrpenie. Tá sa k nemu privinie len pod záštitou zistenej vlastnej (takmer) nevyliečiteľnej choroby, pričom, pokiaľ oni dvaja stelesňujú prílišnú chladivosť a opak potrebnej emfatickosti prejavujúcej sa v každom jednom aspekte (až to pôsobí moc tendenčne), ich okolie je potom snáď až chladiarensky box. Trošku silené, dramatické kľúče Michaela Hanekeho, avšak s menšou razanciou ľudskej bezohladnosti vyplývajúcej z vygradovanej dramaturgie, a menšími, vizuálne pôsobivými scénami. Skôr tradičný drámový festivalový reprezentant než jeho hnací motor. (25.10.2017)

Skutočný príbeh dvoch skutočných šialencov. Básnikovi Heinrichovi von Kleist síce postavili nejaké tie sochy a pomníky, ale v hlave to určite nemal v poriadku, keď si vyhľadával osoby, ktoré sa s ním pôjdu skántriť. A jednu takú blbku žiaľ našiel. Celý film je o speve, hre na klavíri a dialógoch o tom, ako sa čo najrýchlejšie odpraviť. V ústredí je hlupák, čo si myslí, že je romantické navádzať niekoho na smrť. Tempo filmu je biedne a výprava žiadna. (31.10.2022)

Koncept filmu se mi líbí, racionálně ho oceňuji jako zajímavý, cílevědomý a podnětný. Hausnerová se ho drží tak urputně a vytrvale, že nejpozději od poloviny stopáže už to pro mě ale byl divácky naprosto ubíjející zážitek. A to i přesto, že tam všechnu tu zábavnou ironii vůči těm zbytečným lidským bytostem utápějícím se ve svých vymyšlených existenciálních krizích cítím. Předchozí Lurdy mě bavily od začátku do konce, ale tohle umění bolelo. (12.06.2015)