Niles

Zatiaľ mám za sebou len prvý diel a pocit z mimoriadne profesionálne odvedenej práce všetkých tvorcov. Najviac ma zaskočili pohľady a prehovory Kevina Spaceyho do kamery, čo by som v tomto type seriálu vôbec neočakával. Ale je to perfektný ťah pre bližšie spojenie s divákom a jeho intenzívnejšie vtiahnutie do deja. Takto to nepôsobí len ako fiktívny seriál z prostredia veľkej politiky, ale tieto dokumentárne prvky mu pridávajú ešte viac na realistickosti. Pilot sľubuje ešte poriadne pútavé sledovanie.

Bol som zvedavý čo nového naši filmári vytvorili, dokonca v žánri horor, ktorý u nás nie je ešte ani v plienkach, a tak som siahol po tomto kúsku, ktorý vôbec nie je taký zlý. Na naše pomery je to hotový trhák. Hneď na úvod ma prekvapilo, že som tu nevidel Kramára, Studenkovú, Vajdu a podobných, pretože som si myslel, že oni sú už naozaj všade. Neopozerané tváre každopádne potešili. Má to atmosféru, zopár ľakačiek, pri ktorých som skoro zinfarktoval a nenudilo ma to. Škoda, že na logiku v scenári očividne pozabudli.

„Hovoríte po anglicky? Áno, študoval som na Harvarde.“ – pri tomto rozhovore som sa úprimne zasmial, aj keď to asi nebolo jeho zámerom. Bolo pekné a nezvyčajné vidieť Slovensko v hollywoodskom filme, Ľuba Pauloviča ako strieľa na Georgea Clooneyho. Občas to má dokonca solídne akčné pasáže, na ktoré sa dá pozerať. Inak to je len rutinné naháňanie teroristu (s neschopnými policajtmi a ešte neschopnejším teroristom) a so všetkými klišé, aké si len v tomto žánri dokážete predstaviť.

Umenie slova je v tejto unikátnej, takmer dvojhodinovej konverzačke dotiahnuté k dokonalosti. Andre Gregory a Wallace Shawn sa stretnú v reštaurácii a rozprávajú sa. To je všetko. I napriek tomuto najjednoduchšiemu možnému námetu si nepamätám, kedy mi naposledy film tak rýchlo ubiehal. Ako som sa stále pozornejšie započúval do toho veľkého dialógu, už som sa od neho nemohol odtrhnúť. Na konci mi vírilo v hlave množstvo myšlienok, ale zachytiť všetky po jednom pozretí rozhodne nie je možné. Film kladie veľké nároky na diváka, hlavne tým, že sype jednu za druhou a nedáva možnosť si ani na chvíľu vydýchnuť. Múdre slová a myslím si, že každý si tu nájde to svoje, čo naňho zapôsobí.

Black Mirror je nadčasová britská miniséria, pozostávajúca zo šiestich od seba nezávislých príbehov. Každý z nich ponúka veľkú dávku emócií a podnetov na zamyslenie, a každý ma v sebe ukryté nejaké posolstvo. Rozoberajú vždy závažné otázky ohľadom morálky v spoločnosti, ktorá sa výrazne mení pod vplyvom veľkého technologického pokroku a vývoja nových IT hračiek, ktoré sa nakoniec vždy obrátia proti nám. Nebudem používať žiadne spoilery, ale najlepšie urobíte ak nebudete o jednotlivých dieloch vedieť vôbec nič, len si ich pozrite, popremýšľajte a vyvoďte si svoj vlastný záver. The National Anthem: Ako prvý je tu tento desivo reálny príbeh, v ktorom mi chýbalo akurát nejaké šokujúcejšie zistenie na konci, ktoré by to celé podčiarklo. Okamžitá celosvetová informovanosť nie je vždy na úžitok. 95 %. Fifteen Million Merits: Začalo sa to miernym šokom z nezvyčajného prostredia a deja, keď sa dosť dlho nič zaujímavé nestane, no vyústilo v môj najobľúbenejší diel prvej série. Geniálne vykreslenie stále pohodlnejšieho a prázdnejšieho života v súčasnosti a zároveň varovanie toho čo ešte horšie nás môže čakať v budúcnosti. Vynikajúci výkon Daniela Kaluuyu. Jeho záverečný monológ je jeden z naj momentov celého seriálu. 100 %. The Entire History of You: O veľmi aktuálnej téme. S príchodom Google Glass to nemusí byť až také sci-fi. Ako mínus sa mi zdal príliš priamočiary dej. 90 %. Be Right Back: Technika nikdy nenahradí pravé emócie, ale inak bol toto pre mňa ten menej zaujímavý diel. 85 %. White Bear: Dokonalosť sama. Jednoznačne najsilnejšia zo všetkých častí. Celý čas len pozeráte čo sa tam deje, snažíte sa v tom nájsť nejakú logiku, aby vás potom záver totálne položil. 100 %. The Waldo Moment: Verím, že niečo také nie je úplne nereálne, vlastne sa to už deje. Takýchto Waldov vídame na našich obrazovkách stále častejšie. 90 %. Na záver snáď už len citát Carla Sagana. „We live in a society exquisitely dependent on science and technology, in which hardly anyone knows anything about science and technology.“

Smutný pohľad na hyenizmus toho najhrubšieho zrna. Predvádzacie akcie s cieľom manipulácie a vymývania mozgov seniorom. Ono je ľahké povedať, že je to čiastočne ich chyba, že na podobné akcie jazdia dobrovoľne a niektorí opakovane, ale predstavte si, že ste dôchodca žijúci úplne sám v starom rozpadajúcom sa paneláku a odrazu vám príde ponuka na podujatie plné zábavy a jedla zdarma. No nešli by ste? Týchto si potom firmy pozbierajú a ťahajú z nich peniaze tými najhnusnejšími praktikami. Palec hore za to, že sa točia takéto dokumenty, ktoré rozprúdia diskusiu a snáď prispejú k zlepšeniu situácie a všetci takýto šmejdi aj s ich šmejdmi skončia v base, kam patria.

Jeden cholerický, životom unavený psychopat sa prechádza po Francúzsku a všetko nenávidí. Ja mám zvyčajne takéto temne ladené filmy rád, ale tu som nezachytil žiadnu výraznejšiu myšlienku. Nielenže mi z niektorých scén bolo pomaly až fyzicky zle, ale to neustále sťažovanie sa a opakované nenávistné monológy začali byť po hodine dosť únavné. So žiadnou postavou sa nedá ani len trochu sympatizovať, a tak je to len čakanie na to, či si už konečne preženie guľku hlavou alebo to spraví s niekým iným.

Veľmi zaujímavý francúzsky film, v ktorom absolútne nič nie je také, aké sa zdá. 80-minútová psychologická hra s divákom, ktorú si každý môže vyložiť po svojom. Doprevádzané krásnou hudbou, Philip Glass opäť nesklamal.

Scrubs je v prvom rade neskutočne vtipný seriál, ktorý ale nie je len o humorných situáciách. Má úžasnú schopnosť priniesť v jednej minúte tie najbizarnejšie, najsmiešnejšie výjavy a hneď v ďalšej nás potom dojať až dohnať k slzám. Sú tu perfektné postavy, každá úplne iná a so správnou dávkou bláznivosti. Avšak seriál neťahajú len tie hlavné, ale aj veľa vedľajších postáv. Taký Janitor – to je asi jediná seriálová postava, u ktorej stačilo, aby sa čo i len na chvíľu a bez slov objavila na scéne a už tu bol výbuch smiechu (hlavne v prvej sérii). Najviac ma asi bavil JD, so svojimi šialenými predstavami, ktorého by nikto nezahral lepšie ako Zach Braff. Ale aj všetci ostatní mi časom prirástli k srdcu. Vysokú úroveň si drží veľmi dlho, až v siedmej a ôsmej sérii to začne trochu upadať, hlavne kvôli množstvu nových otravných postáv. Finále je však viac ako uspokojujúce. A deviata séria je už niečo úplne iné, odporúčam ju vôbec nespájať s ostatnými. V diele My Life in Four Cameras som si naplno uvedomil, v čom sa líši od ostatných bežných sitcomov a prečo ho mám tak rád. V Scrubs nepúšťajú žiaden umelý smiech, ktorý by nám hovoril, kedy sa treba zasmiať, nekončí sa vždy dobre, je to zábavná a múdra séria, ktorá má veľa pekných myšlienok a poučení o živote. „Eagle!“

„Nikto a nič už na mňa nečaká. Nevidím žiadnu budúcnosť.“ Nadmieru výstižný, kritický obraz dnešnej modernej doby, kedy sú ľudia väzňami svojich stereotypov, len tak rezignovane prežívajú zo dňa na deň a všetky sny a nádeje, ktoré kedysi mali sa odrazu rozplynú. Hlavná postava je zatrpknutý muž v strednom veku, ktorého jediným zmyslom života sa stali tieto nezmyselné rituály. Prenasledujú ho len tie najotravnejšie spoločenské javy, ktoré nenávidí. Snaží sa pred nimi utekať, chytá sa slamky pri spomienkach na niečo, čo by to všetko mohlo zmeniť. Beznádej a depresia. Deň cvoka to všetko servíruje so značnou dávkou nadnesenosti, niektoré situácie sú dohnané až do absurdnosti a dávajú nám možnosť sa aj zasmiať. A pritom je to vlastne také smutné.