Marius

Uwe Boll je pre mňa nový režisérsky miláčik. Pre režisérov jeho kalibru by mala byť zriadená osobitná sieň “slávy”, ktorej vchod by bol ozdobený nápisom “Vstup len na vlastné riziko”. Vedno s Edom Woodom by v tejto sieni patril Uwe určite k špičke. House of the dead je právom v TOP 200 najhorších filmov lebo podobne úchylnú hovadinu je treba hľadať. Neherci, pravidlo, že deva, ktorá odhalí kozy (aspoň že v tomto druhu kastingu sa dá na rejžu spoľahnúť) do piatich minút pojde strašnou smrťou, dialógy na intelektuálnej úrovni textov slovenských rapových kapiel, totálna absencia logiky a jedna “total hardcore” akčná scéna povyšujú toto dielo na absolútne zvrhlú zábavu vhodnú k vdychovaniu poľnohospodársky významných druhov rastlín. HotD ma ale rozhodne navnadil na ďalšie kúsky maestra Bolla, ktorý musí byť jednoznačne reinkarnáciou samotného Edwarda D. Wooda Jr. 0-n/10

Rogožkin stvoril so svojimi dvornými hercami Haapasalom a Byčkovom za pomoci nádherných exteriérov ruskej prírody a výborných obrazových kompozícií príjemnú tragikomickú drámu o strete troch protichodných svetov a životných postojov na sklonku druhej svetovej vojny. Film je naozaj na hony vzdialený Rogožkinovým “Osobennostiam”, pôsobí veľmi artovo a jeho jedinou chybou je neúnosne natiahnutá stopáž. Viac takýchto filmov z Ruska ! 8/10

Immortel je poriadne nevyrovnaným sci –fi, ktorého príbeh sa zbytočne rozteká do príliš veľa bočných línií v snahe zastrieť skutočnosť, že hlavná dejová línia je vlastne úplne jednoduchá až primitívna. To však nič nemení na fakte, že sa na Immortel veľmi dobre pozerá, a že aspoň v tomto filme platí že, „modrá je dobrá“. Bohužiaľ za slabý a zmätený príbeh nemôžem dať viac než 7/10

Doba ľadová II splnila do bodky moje očakávania. Je klasickým produktom súčasného mainstreamu, vypľúvajúceho roztomilé animáky na jedno použitie s cieľom zarobiť. Príbeh je samozrejme jednoduchší než Dobšinského ľudové rozprávky, a body sa film snaží získať situačnou komikou, čo sa mu celkom dobre darí. Najväčším kladom Meltdownu a dôvodom pre moje hodnotenie je šabľozubá veverička Scrat a jej žaluďová odysea, vrcholiaca absolútne geniálnou scénou v nebi. Nové postavy síce hlodia, ale úroveň nimi prineseného humoru je nevyrovnaná, postavy známe z prvého dielu sa nikam neposúvajú, ostávajú v rovnakom postavení v rámci partie a prakticky len plnia to čo sa od nich očakáva, Mani hundre, Diego prihráva a Sid neprestajne melie hubou. Pokiaľ však máte chuť na oddychový film, ktorý neurazí, nezaťaží vaše mozgové závity a celkom príjemne pobaví, vyrazte do kina. 7/10

Po zputnikovom vysvetlení dnes už klasickej hlášky "Jú hele kapsy" nejde nedať 10/10

Raz za niekoľko rokov sa v žánri sci fi objaví inteligentný klenot. Film, ktorý napriek tomu, že ho vypľuje mainstream má myšlienku i srdce. V roku 1995 to bolo 12 opíc, o dva roky neskôr Gattaca a v treťom roku nového tisícročia je to práve Code 46. Napriek toľkokrát zmieňovanej podobnosti s Lost in translation musím konštatovať, že či už feelingom, alebo celkovým spôsobom rozprávania, pripomína omnoho viac práve Gattacu. Jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom podáva s ľahkosťou génia problémy, s ktorými bude informačná spoločnosť skôr či neskôr vďaka globalizácii zápasiť. Code 46 sa zaoberá spoločnosťou, ktorá je rozdelená na tých „vnútri“, ktorí majú všetko a tých „vonku“ ktorí nikoho „zvnútra“ nezaujímajú a nemajú temer nič z toho čo je bežne dostupné „vo vnútri“. Hranica medzi týmito skupinami je však pekelne tenká a nad všetkými bdie Sfinga, ktorá vie všetko a nepriamo o všetkom rozhoduje. Tim Robbins i Samantha Morton sa svojej úlohy zhostili na jednotku, čo nebolo vôbec ľahké vzhľadom k tomu, že film stojí práve na ich dvoch postavách, ostatné postavy sú v rámci príbehu len menšie kolieska dokonale premazaných hodiniek. Korunou tohto filmu je geniálny soundtrack, ktorý perfektne dokresľuje jednotlivé scény. 10/10

200 minút, desať kamier a jeden muž na ceste za pomstou. Detailná štúdia prirodzenosti ľudského násilia ako reakcie na ponižovanie, lož a odstrkovanie. Kim KiDuk opäť preukázal svoje majstrovstvo keď dokázal takýto zložitý experiment so scenárom-nescenárom pretaviť do filmu, ktorý nenudí ani minútu a umožní divákovi dokonale sa zžiť s antihrdinom filmu a jeho násilnou cestou za odčinením najväčších krívd jeho života. 8/10

Na hollywoodsku romantickú produkciu skutočne pomerne originálny a vtipný film. Pri takomto námete by nebol problém aby skĺzol do prcičkovskej roviny, naštastie bol však obdarený pomerne inteligentným i keď tradične mierne naivným scenárom, preto sa nič také nekonalo. V podstate by som sa mohol podpísať pod komentár a hodnotenie kleopatry, keby si u mňa The girl next door nevys(ú)l(o)úžila dva bodíky naviac, jeden za Purple Haze od Groove Armady a druhý za Lucky Man od The Verve. 8/10

Jednou vetou by sa to dalo napísať ako absolútny vizuálny masaker. Divák, pre ktorého je (podobne ako pre mňa) výtvarná stránka filmu podstatným kritériom pre hodnotenie si určite príde na svoje. Fantastično vedľajšej "reality" vyráža dych, každú chvíľu tu nájdete niekoľko výborných a neotrelých nápadov. Veľmi sa mi páčila Stephanie Leonidas v hlavnej roli, naopak by som ukameňoval alter ego Jasona Barryho. Jediným dôvodom, prečo nedávam absolútne hodnotenie je, že MirrorMask naozaj chýba zložitejší a nosnejší príbeh. 9/10

Po výtvarnej stránke absolútne úchvatná cesta do hlbín úchylovej duše. Z tohto hľadiska film, ktorý svojou bizarnosťou predbehol svoju dobu. K vyššiemu hodnoteniu mi však chýba hlbší príbeh a menej logických kixov v realite. Každopádne Jennifer, keď chce, tak vie hrať. 8/10