Madsbender

Brak, zábavný brak, reflexia popkultúry zábavného braku? Kdesi po roku 2000 (a čiastočne krátko pred ním) sa postupne začali rojiť bizarné japonské brakové guilty pleasure horory plné gore, gore a... gore. Tieto filmy sú zväčša plné najroztodivnejších mutantov, mimozemšťanov, zombie a monštier od výmyslu sveta. Plus klasických figúrok, ako sú napr. školáčky. V Nagaovom postmodernistickom vizionárskom diele Chainsaw Maid sú to zombie a prim hrá kombinácia motorová píla + ďalšia obľúbená popkultúrna figúrka, slúžka francúzskeho typu. Tá za sprievodu gejzírov plastelínového gore, lietajúcich vnútorností a vodopádu čierneho humoru ochraňuje počestnosť svojho pána a nevinnosť jeho malej dcérky. Minimalistické využitie zvukových efektov a hudby v kombinácii s claymation animáciou à la Lee Hardcastle (ktorý priznáva inšpiráciu v Nagaovej tvorbe a dokonca natočil hneď dve pokračovania) je prinajmenšom zaujímavé, takže v tomto bode a na tomto mieste sa s Hafranom jednoducho nezhodnem. Mimochodom, je to nemý film. I s medzititulkami. 80% Video tu.

Truffaut si svojou druhotinou vydobyl po Jean-Luc Godardovi imidž ďalšieho zásadného avantgardistu nouvelle vague. Miesto predestinácie je však Tirez sur le pianiste viac streľbou naslepo bez jasného konceptu. Mimovoľná žánrová neukotvenosť a razantné premety medzi jednotlivými štýlmi udávajú takt dejovej dynamiky a rozbíjajú film na náhodne poprehadzované fragmenty postnoirového neromantického snenia v uličkách mesta. Siahodlhé nezmyselné dialógy, románik, zbesilé naháňačky i psychologická rovina sú prítomné rovnakou mierou s kolísavou kvalitatívnou tendenciou. Zámer spočíva v nejednoznačnosti filmu ako takého, čím je, kam patrí. Godardov debut mal na pohľad ucelenejšiu štruktúru a tým bol cieľavedomejší a formálne zaujímavejší. Truffautova neurčitá odťažitosť miesená s cinefíliou na druhú stranu pôsobí dojmom diváckejšej a zábavnejšej alternatívy. Napriek tomu jeho rozháranosť pri podobnej dĺžke na mňa nedolieha tak uchvacujúco a dychberúco. Ale o to takmer určite Truffautovi ani nešlo. 80%

V podstate nehodnotiteľné. Partia parkourových nadšencov (resp. freerunnerov ktorých zhodou okolností osobne dobre poznám) prebieha slovenskými hradmi v 5-minútových shotoch s hudbou, akú môžeme počuť na podobných vystúpeniach. Čiže vlastne videoklip s krátkym vstupom "zo zákulisia" na záver. Obsahovo banálne, prevedením televízny priemer. Ale na chlapcov sa pozerá dobre, však? Dámy budú nadšené.

Obsah je zavádzajúci, nijaké predstavovanie si alternatívy sa nekoná. Len lacná a obohraná agitka s predvídateľným posolstvom, umocneným použitím detí a dojímavej hudby. Na východe nič nové. 50%

Dôkaz škodlivosti reklamy.

Unikátne pretavenie hlbokej sebakritickej (seba)reflexie do zrozumiteľnej umeleckej expresie. Fosse rúca bariéry, prekračuje pravidlá a rozvracia zažité konvencie s kruto povznášajúcou ľahkosťou. Otvorený prístup a konfrontácia s beznádejnou realitou ostro kontrastuje so snovými výjavmi a sprostredkováva horkosladký zážitok, aký sa len tak nevidí. Tvorivý autorský proces v behu, ťaživá nadživotná dramatickosť a absolútne atypický muzikál v ohromujúcich kulisách. Energický sukničkár Roy Schneider a zvodná múza/smrtka (?) Jessica Lange sú neprekonateľní. Úvodná zhruba hodina a štvrť má trochu slabší rozbeh v očakávaní čohosi veľkolepého, a to v posledných, absolútne a absurdne bezchybných, groteskne depresívnych a majstrovsky nepríjemných záverečných 40 minútach skutočne príde. Strhujúce, úchvatné predstavenie na doskách života. 100%

Kieslowského ultimatívne komuniké. Mlčanlivá anamnéza, v ktorej nie je jasné, kto je lekárom, a kto pacientom. Podobne ako v Modrej a Bielej, aj v Červenej má výsadné postavenie schopnosť komunikovať. A zatiaľ čo v Modrej sa hlavná hrdinka uzavrela pred svetom a v Bielej sa hrdina navzdory jazykovej bariére pokúšal pozliepať črepiny nenávratne rozbitého vzťahu, v Červenej starý sudca ostáva na dôchodku sám a nie je nič, čo by preňho ešte malo zmysel. Jeho svet pozostáva z odpočúvania cudzích telefonátov a prenikania do súkromia svojho okolia. Keď do jeho života však prenikne mladá modelka, niečo sa začne meniť. Červená - to je láska, krása, nevinnosť, porozumenie. Občas možno v iných významov, ako to bežne vnímame. Pred nami ožíva obraz, do popredia vystupuje výtvarnosť a do uší sa letmo vkráda podmanivá hudba. Irène Jacob, Jean-Louis Trintignant, ich charaktery a sugestívna psychologická línia nenútene, hladko zapadajú do skutočného sveta. Opäť minimalistický, dôvtipný, ale predsa spomedzi farieb najlepší a najcivilnejší. Teda ak môže byť posledný umelecký príspevok do trikolóry civilný. A v inej rovine je to práve aj zhrnutím celej Kieslowského tvorby, ktorú završuje záverečná scéna. Bodka, ktorá vypovie viac, než tisíc slov (bez dvojzmyslov). 85%

Šialene hravá a hravo šialená energická komédia (plná hlášok a s prvkami slapstick comedy, situačného humoru a dokonca grotesky) fungujúca ako náhražka MTV v 60. rokoch, ktorá naservírovala fanúšikom ich idoly a 38 hodín z ich života na striebornom podnose. A možno je zásadnejší skôr ako dokument o fenoméne, ktorý odštartoval spoločenskú revolúciu. Živelný boyband nikdy nepatril do môjho základného playlistu, ale ich hudba mi vôbec nie je vzdialená a A Hard Day's Night potvrdzuje status tých najlepších z najlepších. Mimochodom, skvelá práca s kamerou. Pozn.: Polovica kapely hrať (v zmysle herectva) vie, tá druhá nie. Skúste si tipnúť, ktorá. 75%

David O. Russell nemá zmysel pre mieru. Už pri jeho predchádzajúcom Silver Linings Playbook mnou zmietala neistota a pocit umelého kalkulu, skrývajúceho sa pod lákavým povrchom. American Hustle sa to už ani nesnaží skrývať. Vyladená divácka šou, ktorú predstavuje funkčná (a efektne zostrihaná) videoklipová naratívna štruktúra, mnohopočetnosť žánrov, postáv, narátorov a história, komicky prekrútená do sebaironickej a sebaparodujúcej frašky plnej známych tvárí na pôdoryse vážnej témy a aféry gargantuovských rozmerov láka na krajne mainstreamový, ale tak trochu nevšedný zážitok. Jedným z dôkazov Russellovho zmyslu pre humor je obsadenie - v skutočnosti boli všetci aktéri aféry v danej dobe v priemere o 20 rokov starší. Taktiež zámerne hyperbolizovaná štylizácia charakterov a atmosféry neskorých 70. rokov by výdatne podporili Russellov zámer ukryť pod pozlátkom rafinovaný trik, ktorý by dokázal vytasiť na diváka. Miesto neho však nemá nič v rukáve, len 138 minút materiálu, ktorý sa dá prirovnať k sofistikovanej prostitútke - je na pohľad krásna a hrá sa na nedotknuteľnú, ale vo výsledku si to nakoniec rozdá s každým. A pod tým všetkým sa skrýva absolútne banálny a zbytočný hoax, ktorý v skutočnosti cieli len na jediné, a to je akademická trofej, po ktorej Russell tak túži. Samotný príbeh je vitrínou scenáristického balastu, klišé a lacných barličiek, na ktorých stojí jeho chabá sieť imaginárnej rafinovanosti. Rozkročenosť medzi žánrovými škatuľkami pri nevyrovnanosti filmu nemožno vnímať ako úspešné nevyhranené, univerzálne umelecké solitérstvo, ako skôr nerozhodnosť a neschopnosť ustrážiť si vypustených králikov. Skrátka, niekto by tu chcel príliš, ale všetko mu to padá na hlavu ako domček z kariet. Zvoľnil by som z mierne prehnaného hodnotenia, ale s ohľadom na (opäť zámerne, ale zúfalo priehľadne) rozprávkový záver a "veľké odhalenie" nemôžem ísť vyššie, najmä keď som nedávno videl podobne ironickú, nestriedmu a fraškoidnú, ale premyslenú a zábavnú nepovrchnú esej Orsona Wellesa na tému podvodov F for Fake. Mimo toho nevidím jedinú vec (okrem zábavného hairstylingu a kostýmov), kvôli ktorej by si American Hustle zasluhoval moju pozornosť a považujem ho len za stratený čas. 15%

Po jednej náhodne zhliadnutej epizóde asi takto: Téma a zasadenie vôbec nie sú zlé a Švehlík sa javí ako voľba vyvolená zlatými českými ručičkami na to správne miesto. Snaha o pochmúrnejšie a vážne vyznenie je odmenená úspechom, avšak len čiastočným - akosi to nejde dohromady s mierne polopatistickým, až didaktickým podaním prípadov; subjektívny pohľad sudcu-osoby majú do deja vnášať vnútorné monológy, ale samotný proces je veľmi jednostranne konštruovaný bez možnosti ponechania priestoru objektivite realizmu, čím sa seriál sám uzatvára do fikčného sveta a vyčleňuje z toho skutočného. To podporuje aj plochosť dejových línií a podporných charakterov, vtláčanie hrdinu do sveta (a teda jeho mierne neohrabané pretváranie v odraz jeho vnútra) a v neposlednej rade pasovanie jeho samého do role akéhosi tragéda modernej doby, ktorého osobný a verejný život nie sú práve najšťastnejšie. Najväčší problém by som videl azda v relatívnej zbytočnosti tohoto takpovediac zhmotneného ľudového predstaviteľa zázračnej formulky "aj sudca je len človek", ktorý k nám prehovára pestrým slovníkom inteligentných a poučných fráz, a ani nezabúda vylúdiť malý smutný úsmev na tvári, ktorým na chvíľu zaženie mračná ťaživosti bytia. Inu, chlapec to holt nemá ľahké, ale jeho počínanie, i počínanie ostatných je miestami až príliš chladné a umelé na to, aby som mu ho mohol plne uveriť a vcítiť sa do jeho problémov. Čo je problém. Tiež by som mohol seriál obviniť z nemiestneho prechovávania pózy, u ktorej mi nie je jasné, čo konkrétne vlastne stelesňuje, a v neposlednom rade z tak trochu podivného zliepania jednotlivých scén, línií a dialógov. Zračí sa v ňom však úporné (i keď len naoko) ťaženie proti bežnej komerčnej produkcii televízie, a i keď ma za to možno v krajnom prípade seriál ničím neodmení, motivácia pozrieť si celú sériu tu je.