Madsbender

"The Big Sleep" je termín, ktorým Raymond Chandler vo svojom prvom románe s detektívom Phillipom Marlowom z roku 1939 označuje smrť v jej absolútnej a definitívnej nezvratnosti. Objasňuje ju v istej stati zo záveru knihy, v ktorej si pokladá otázku: "What did it matter where you lay once you were dead? In a dirty sump or in a marble tower on top of a high hill? You were dead, you were sleeping the big sleep, you were not bothered by things like that ..." A smrť je v tomto príbehu všadeprítomná. Osobne sa domnievam, že by sa Hawks bez väčších problémov dostal aj cez normy na minimálny počet mŕtvych vo filme, ktoré Hollywood začal presadzovať po jeho invencii v oblasti prohibičnej gangsterky 30. rokov, keby sa The Big Sleep rozhodol natočiť práve ako gangsterku._____Hawks hravo prekonáva štandard Chandlerových románov, ktoré sú rovnomerne rozložené medzi koncept "character-driven" a inteligentnú premisu, rozvíjanú v komplikovaný prípad plný postáv, zvratov a detailov, korenených neodmysliteľnými kvalitnými dialógmi. Po formálnej stránke zachováva vysokú úroveň, pozorovateľnú aj pri jeho predchádzajúcich filmoch. Po stránke obsahu je jeho prevedenie pôvodného príbehu na plátno síce mierne poupravené pre potreby žánru noir a osekané na úkor predlohy, ale vďaka tomu sa mu darí svižne kľučkovať komplikovaným dejom podobne, ako pero legendárneho autora (dalo by sa teda povedať, že ako lákadlo a reklama na Chadlerov román funguje film bezchybne). Tu sa hrá na štýl a atmosféru starej školy, a to ide Hawksovi najlepšie. Zároveň však stále nie je problém pri chvíľke nepozornosti stratiť niť a preto je potrebné filmu venovať úplnú pozornosť. A naivnosti mnohých žánrových dobových súputníkov je na míle vzdialený._____Postava Phillipa Marlowa je Humphreymu Bogartovi ušitá na mieru. Ako kladný hrdina v americkom filme 40. rokov nie je typickým zástupcom romantických hrdinov, na akých bola vtedajšia divácka obec zvyknutá. Marlow nie je sex symbolom ani vzorom krásy (ako si dovolí Vivian Rutledge alias Lauren Baccal mu opakovane adresovať formou nelichotivej poznámky), no i tak mu jeho šarm a charizma zabezpečujú dostatok atraktívnych ctiteliek, ktoré musí chvíľami priam odháňať; nemá ani žiadne zábrany voči dcére svojho zamestnávateľa (celý film je obostretý ťažkým závojom erotiky a vášne medzi hlavnými postavami, čo sa zreteľne prejavuje najmä v dialógoch a dvojzmyselných obratoch či slovných hračkách). Je arogantný, neberie si servítky a jeho cynický humor je povestný. Jeho vyšetrovacie metódy sú občas pochybné, ale v kritických situáciách je priami, rázny a pre ranu nikdy nechodí ďaleko. S tvárou Huphreyho Bogarta je preňho hračkou získať si sympatie ľudí z vyšších, i nižších sociálnych vrstiev, kde na ňom každý ocení niečo iné - lojálnosť, prefíkanosť či schopnosť vykašľať sa na česť a zahnať súpera do kúta úskokom. Kĺbi v sebe vlastnosti a charakterové prvky, aké divák od detektíva vo filme z tohto obdobia príliš nečaká. To dodáva jeho konaniu istý šmrnc a dávku nepredvídateľnosti._____Howard Hawks si zvolil pre svoj film tak trochu vražednú stopáž, ale remeselná zručnosť, režijné vedenie hercov (a chémia medzi nimi), dynamický dej, kamerové jazdy, pohotová montáž, nepreniknuteľná atmosféra a dramatické hudobné motívy Maxa Steinera ju povyšujú vysoko nad bežnú žánrovú zábavu a nedovoľujú nude priblížiť sa ani na horizont viditeľnosti (čo je pre tak komplikovaný, avšak IMHO stále nie prekombinovaný film zásadné). Sexuálny podtón a dráždivé interpretácie chandlerovskej romance, zahalenej do plášťa neobvyklého noiru s vysokou koncentráciou krások (a mŕtvol) na políčko filmu a cigaretového dymu, sú nepopierateľne lákavé. Bogart numero uno, teším sa na naše ďalšie spoločné stretnutie. Najlepšie opäť v žánri, v ktorom je dom ako ryba vo vode. Nebezpečne blízko "skorodokonalosti". 85%

Experimentovanie s kamerou ako podklad pre príbeh farboslepého muža, ktorému zostáva 6 dní do operácie. Šion Sono sa opäť ukazuje ako všestranný rozprávač príbehov a týmto krátkym filmom sa zaraďuje po bok tvorcov, ktorí sa rozhodli sprostredkovať divákom ten "iný svet", v ktorom žijú niektorý z nás. Forma je podobná ako u Sonových ranných filmov, teda sa čiastočne približuje dokumentu a dominuje mu ručná kamera - tu je však striedaná aj s inými a v titulkovom úvode je silne abstraktná, vizuálne uhrančivá, vťahujúca, dychberúca. Oceňujem kvalitný výber hudby. Po celú dobu mi behal mráz po chrbte. 85%

Sterilná a nudná rutina v lacných kulisách. Ak máte chuť sledovať jeden a pol hodiny dvoch ľudí, ktorí sa navzájom hľadajú a strácajú v jednej budove uprostred púšte, je tento kúsok určený práve vám.

Vezmime si myšlienku, alebo skôr počiatočný koncept "hraj, aby si prežil" a zmeňme ho na "hraj, aby si naplno žil". Znie to zaujímavo? Rozhodne to zaujímavé je. No Game, No Life pracuje presne s týmto tak trochu netradičným námetom, keď ústrednú dvojicu hrdinov - súrodencov vhadzuje do sveta, kde, narozdiel od iných anime, venujúcich sa mj. juhokórejskému národnému športu, teda progamingu, nejde o to prežiť, ale "len" prosto a jednoducho žiť - a to práve prostredníctvom hier. Originalite samotného príbehu je podriadená aj zámerne absurdizovaná forma - gýčová pestrofarebná animácia, príjemná hudba a zábavné charaktery, v ktorých sa snúbi inteligencia s infantilnosťou tak, že je to nesmierne zábavné a nuda nehrozí. Vlastne by som aj prijal (a pevne v to dúfam), keby to bolo ešte o niečo pikantnejšie a dôraznejšie vo svojom erotickom podtóne - a je to zrejme prvý krát, čo niečo podobné píšem. Ergo, tak okázalo podliezavý fanservis som už dlho nezažil :-) S touto dvojicou sa proste nestratíte. Body navrch prihadzujem aj za mudrovanie nad životným štýlom, prostredím a svetom (mimochodom veľmi atraktívnym), ktoré vôbec nevyznieva plocho alebo hlúpo - práve naopak, len ešte zosilňuje pocit, že je toto anime skutočne inteligentnejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Prvé dve epizódy: 80% P.S.: Vtipné je, že som pred premietaním na Comics Salóne navštívil prednášku o klišé pravidlách v anime a hneď po nej videl tento kúsok, ktorý niektoré z nich mierne porušuje a iné dômyselne využíva a aplikuje perfektným spôsobom. ////////// Nájsť v záplave pásovej produkcie niečo tak osviežujúce sa občas javí takmer nemožné, ale zdanie klame - stačí vedieť, kde hľadať, to mi mnohí potvrdia. V priebehu série som sa dočkal väčšieho zapracovania videoherných princípov do deja (azda najviac v samotnom finále) a premyslenejších stratégií, ale rozhodne tým z humorných prvkov ecchi neodbudlo - práve naopak (pritom však zachovávajú pridruženosť k deju a postavám, takže nie sú hlúpo samoúčelné - skôr mám pocit, že sa práve takýmto seriálom No Game, No Life vysmieva). Ostáva aj rozmanitosť prvkov i samotných hier, ktorá bráni upadnutiu do stereotypu. Zároveň menovite luxusný zvrat na konci 8. epizódy privodil nečakané prehĺbenie neduhov súrodencov v kontakte so spoločnosťou (SPOILER taktiež naviedol na falošnú "psychologickú stopu" a donútil ma fabulovať - a vo výsledku som rád, že to nezabili jednoduchým "všetko je inak, boli to len falošné spomienky" - čím tvorcovia naznačili, že možno nehrajú hry len hrdinovia vo fantasy svete, ale aj samotný seriál s divákmi). V závere sa aj tu dostaví ďalší zaujímavý moment, a to konfrontácia našich drahých hikikomori s - i keď virtuálnym - centrom Tokia. V záverečných dvoch epizódach dosahujú možnosti deja a schopností charakterov svojim spôsobom vrcholu, takže je otázne, či sa ešte v ďalšej sérii dokážu tvorcovia vyšplhať po ich chrbte vyššie. Zároveň však majú svet, postavy i herný motív IMHO potenciál, ktorý na nás ešte naplno nevybalili (čo je ostatne jedna z mojich menších výčitiek). Čo sa týka OST, je žánrovo pestrý a obsahuje množstvo skladieb inšpirovaných staršími i novými hrami (podobne ako niektoré konkrétne scény zo seriálu tiež priamo citujú hry, známe však skôr Japoncom - napr. Sorova námietka proti vymenovaniu Kurami za kráľovnú odkazuje na sériu z prostredia súdnej siene Ace Attorney); opening je tiež kvalitný a za celú dobu som ho preskočil len jediný raz. Z tohto ročnej nádielky zatiaľ prvý kúsok, s ktorým som skutočne spokojný. Snáď to v druhej sezóne nepôjde "do kytek". Poznámka: A napriek množstvu emotívnych momentov to prekvapivo nie je samé onii-chan, onii--chan, onii-chan!!! Palec hore. Prvá séria: 80%

Je to na jednu stranu poriadna blbosť, na druhú až nepríjemne presná exkurzia do života pravého otaku. Anime, hry, figúrky, plagáty, to všetko tu má svoje miesto tak isto ako fantasy prvky - elfovia, trpaslíci, kúzla, furry (yess!), dokonca aj military a riešia sa aj isté ženské prednosti (ehm). Občas je to trápne až na pôdu (Petralka permanentne), ale stále to má svetlé momenty. Objektívne by som mal ísť o hviezdičku nižšie, ale táto kravina ma zatiaľ baví... UPDATE: Teda bavilo. Spätne už ani nedokážem povedať, čo, lebo do ôsmej epizódy všetko z toho vymizlo a ostala len vytrvalo stupídna snaha o širšie upovedomenie o moe, otaku komunite, ale hlavne extrémny nadbytok ecchi a miera otravnosti na astronomických hodnotách. DinoRaptor sa mýli, aj toto hodnotenie je pre takýto druh gýčovej zbytočnosti až príliš vysoké (to DinoRaptor: ak chceš vidieť seriál, ktorý je "hezký, veselý a pěkně nakreslený", odporúčam My Little Pony). 35%

Ako dieťa som to pod názvom Zázrak na 8. ulici videl mnoho ráz... Ktovie, ako by na mňa pôsobil dnes. Radšej to skúšať ani nebudem.

Francúzi sa nechali strhnúť prílivom komorných intimissimo výbušných konverzačných filmov. Bohužiaľ, je to predvídateľne umelé, nereálne, vyplnené stereotypnými vzťahovými cliché a pre mňa po väčšinu času absolútne nezaujímavé a nevtipné (čo je škoda, lebo názvu zodpovedajúco štylizované úvodné titulky, asociatívna montáž s využitím historicko-kultúrnej skratky a poetický úvod sú jednoducho magnifique!) - a len tých pár funkčných momentov celok nezachráni. Uvedomelé sebavedomé referencie spoločenského a umeleckého sveta zaváňajú snobizmom a šuštia papierom. Dokonca by som tentoraz prijal verziu s dabingom - naspeedovaný dialekt juhofrancúzskych departmentov napomáha dotvoreniu predpovedateľného chaosu, ale práve z dôvodu ťažkého zachytávania a selekcie kľúčových informácií som ho nemal rád na hodinách francúzštiny, a čítať titulky k nemu je priam nadľudská úloha. Aby som však nebol len negatívny, postava Clauda ma celkom bavila (poznámky ohľadom homosexuality na jeho adresu a otravné momenty z toho vyplývajúce už tak nie, i keď sú tu, žiaľ neveľmi vydarené, pokusy o porušenie klasickej stereotypizácie) a hudba bola skvelá. I tak som sa musel silne presviedčať, aby som to dopozeral do konca. Radšej by som zašiel na divadelnú hru, alebo si doplnil Polanskiho. 40%

Rozhovor s Jamesom Barnesom: Silný matroš. Nenadarmo sa vraví, že žiadna fikcia nenahradí zdokumentovanú realitu. Werner Herzog zaujímavým spôsobom približuje portrét odsúdeného, pravdepodobne sériového vraha Jamesa Barnesa. Čakáte polemiku, morálnu dilemu, pochybovanie o vine či nevine? Nedočkáte sa. Herzog chladne, ale s citom pristupuje k možnosti spovedať človeka, ktorého by toľko ľudí rado videlo visieť na oprátke. Necháva voľný priestor tomu, čo chce povedať, zároveň ho však otázkami vedie cestičkami, akými potrebuje. Kto je to James Barnes, ako sa cíti pri vyčkávaní na smrť, ako pri spätnom ohliadnutí sa vidí svoj život? Čo si myslí jeho sestra, ktorá by ho rada videla, ale jej dávne priestupky jej to nedovoľujú? Aký je rozdiel medzi priznaním a oľutovaním skutkov na súde? Aj to sú jedny z otázok, ktoré víria odsúdenému, Herzogovi i divákovi hlavou. Alebo koľko ľudí vlastne James Barnes zabil - a čo to zmení? A vôbec, aký zmysel má človeka, už odsúdeného na život medzi štyrmi stenami a radou mreží, zabíjať? Zmení to snáď svet k lepšiemu? Pri tom všetkom ale Herzog nezabúda ani na svoj pôvod, a tým pádom nielen vzťah k americkej justícii, ale aj osobnému názoru na trest smrti ako taký. 85% ////////// Rozhovor s Lindou Cartyovou: Niečo celkom iné, než predchádzajúca látka. Miesto údajného zločinu v afekte sa tu stretávame s komplikovaným prípadom premysleného plánu únosu a vraždy za účelom získania dieťaťa. Obvinená je bývalá drogová dílerka Linda Carty, ktorá na mnohých prípadoch spolupracovala s DEA, a mala si najať niekoľkých ľudí z ulice, prevažne dílerov, aby jej pod falošnou zámienkou veľkého objemu drog v dome Joany Rodriguezovej pomohli uniesť ju aj jej dieťa. Prípad je ešte komplikovanejší - mŕtvola Joany Rodriguezovej a jej ešte živé dieťa (novorodenec, v obsahu mylne uvádzaný ako štvorročný syn) sa našli v kufre auta a v aute, ktoré boli napísané na meno Lindinej dcéry - navyše jedno z nich bolo len požičané. V tomto príbehu ide o niečo iné - Linda Cartyová nehľadá cestu k odpusteniu, ale neustále tvrdí, že je nevinná, ne mieste činu nebola a autá chlapom len požičala. Jeden z komplicov vo väzbe však tvrdí opak. Navyše je celý prípad veľmi podozrivý (dalo by sa povedať až zmanipulovaný) - Linda ako britská občianka na súde nedostala zvyčajnú podporu zo strany Veľkej Británie a bol jej pridelený obhajca, ktorý sa ju ani nesnažil obhajovať, dokonca ju naviedol spolu so sudkyňou k tomu, aby nevypovedala. Navyše Lindin známy z DEA, s ktorým často spolupracovala, rovnako nebol vypočúvaný, i keď Linda o jeho prítomnosť požiadala hneď po zatknutí, a on sám tvrdí, že by niečoho takého nikdy nebola schopná. Lenže samotná Linda vystupuje až príliš uhladene, dokonalo a zo všetkého vie vo svojich odpovediach vykľučkovať, čo ju tiež stavia do podozrivého svetla (a je výnimočná fabulátorka, ako ukazuje pasáž, kde rozpráva o schopnostiach, ktoré ju predurčujú a zaručujú jej úspech pri infiltrácii do drogových gangov). Tak mi teraz povedzte, či je vinná, alebo nie. Ja nemám ani poňatia. A to ma desí. 90% ////////// Rozhovor s Josephom Garciou a Gerogeom Rivasom: Zatiaľ najslabšia spoveď, možno tým, že, ako práve Herzog hovorí, tu v Garciovom prípade ide o drsné vyvrcholenie všedného dňa. Účinok je oslabený aj nutnosťou rozdelenia medzi dvoch väzňov, zároveň ho však podrýva aj Rivasa, ktorý na kameru neprestajne hrá a recituje perfektne naučené frázy, ktoré mu ani Herzog sám zjavne neverí. V tejto epizóde sa preto divák horšie orientuje a netuší, čo si má zobrať a čo nechať prešumieť, ani tvorcovia mu to neuľahčujú premyslenejšou distribúciou informácií. Proste to nie je ono, a ani samotný portrét nemá takú silu, ani atraktivitu ako predchádzajúce. Stále je však nepríjemne autentický. 70% ////////// Rozhovor s Hankom Skinnerom: Opäť dosť iný pohľad, za čo môže najmä osobnosť samotného Hanka Skinnera a všetko, čo zažil. Herzog napĺňa definíciu rozlúčkovej epizódy a komentárom i obrazom sprevádza diváka po ceste na miesto popravy. Miestami naberá až poetický zádumčivý nádych a vnímavo sa snaží vcítiť do duší tých, ktorých čaká posledná cesta. Áno, trochu zbytočne fabulujem, ale obsah tejto časti ma k tomu neustále zvádza. Je to aj samotným Skinnerom, u ktorého síce nie som presvedčený, že trojnásobnú vraždu nespáchal, ale v jeho zjave a vystupovaní je niečo, čo napriek jeho dlhším monológom a prehnaného vnárania sa do hĺbky jeho prípadu na mňa pôsobí až očistne. Akoby bol ten človek skutočne silne poznamenaný tým, že už bol raz tak blízko smrti, ktorá postihla aj jeho mnohých spoluväzňov, prešiel si všetkým, čo tomu predchádza a v poslednej chvíli bol vrátený ako mávnutím čarovnej paličky späť do ošumelej cely v stráženej väznici. Jednoducho človek, ktorý vie viac, než my ostatní a vie aj to, čo by radšej nevedel - dokázal sa s tým však vyrovnať a, paradoxne ku svojim snahám o dokázanie neviny, premýšľa o tom, že by možno smrť bola lepšou voľbou ako návrat medzi štyri steny a mreže, z ktorých niet úniku. Diel ako stvorený pre mňa, ale pocitovo mi tam čosi chýbalo - a možno bolo tých opisov svetskej krásy až príliš. 80% ////////// Ako celok je Herzogov dokumentárny počin možno osobnejším, než sa zdá. Akoby sa snažil rozšíriť si obzory a prehĺbiť svoj vlastný názor, ktorý konfrontuje s ľuďmi v bezvýchodiskovej situácii, proti ktorej je on zásadne proti. Každopádne je to zaujímavý pohľad na tému, ale pritom často objektívnejší, ako by sme si mohli myslieť. A to je preň zásadné rovnako, ako Herzogova otázka, ktorú rieši vo svojom komentári MartinNDL. A ja s ním musím súhlasiť. Zaokrúhlený priemer: 80%

4x. Po rokoch opäť v kine. Predpokladom dôkladne zreštaurovanej verzie filmu je zvýšený zážitok z audiovizuálnej show, ktorá sa pred divákom odohráva. V prípade Pulp Fiction tak po okrúhlych, krásnych 20. rokoch film prekvitá strihovými hrami, spoluprácou s profesionálnym steadicamistom Bobom Gorelickom (pasáže "Footrubs" a "Where's My Watch") ale i takými drobnými detailmi, ako je málokedy postrehnutá čiernobiela zadná projekcia počas Butchovej cesty taxíkom. To všetko ešte podopiera a umocňuje dôraz na premyslené dialógy, vypointovaný humor, popkultúrne narážky a citácie (napr. celá prvá tretina "The Golden Watch" odkazuje na jeden konkrétny noirový snímok, "Vincent Vega and Marsellus Wallace's Wife" zasa, mimo množstva iného, siaha do hereckej, resp. tanečnej minulosti Johna Travoltu). Úžasné figúrky v rukách hereckých hviezd nadobúdajú vskutku kultových rozmerov a mrazivo nekorektnou vtipnosťou do bodky spĺňajú definíciu nesmrteľnosti na filmovom plátne. Naratívna poviedková štruktúra, z ktorej si divák tvorí zábavnú skladačku, nemá chybu a Tarantinov hudobný sluch, ktorý ťahá z rukáva skvostné melódie je povestnou čerešničkou na už tak nesmierne chutnej a inteligentnej torte, ktorá si koleduje o titul najlepšieho pulpového braku pod slnkom. Len tak mimochodom, keď sa Douglas Adams vo svojej knihe Stopárov sprievodca galaxiou zaoberá otázkou zmyslu života, je úplne mimo - každý predsa vie, že omnoho zásadnejšie je zistiť, čo sa nachádza v kufríku! 100%

Feministický fenomén vo verzii pre nové tisícročie. Prišiel som, videl som, ostal som stáť s otvorenými ústami a vymytým mozgom. Nabubrelý očividný podtext srší už z textu úvodnej piesne. Hrdinky akoby svojím výzorom vypadli kdesi z prelomu 90. rokov. Dialógy sú príšerné. Dejová línia už nemôže byť primitívnejšia. "Záporáci" sú smiešni. Animácia a postavy silne orientované na nežnejšie pohlavie. A hlavne, celé je to veľmi divné. A po chvíli desivo návykové. Tým, že je to priznaná metafora pozície dievčaťa v mužskom svete (záporné ženské charaktery plnia len podradné role sidekickov mužským zlosynom, v pesničke sa spieva, že "nepotrebujú mužskú ochranu", motiváciám protagonistov vojvodia nesmrteľné ideály ako láska, krása, inteligencia...) ma seriál dostáva do pozície, keď neviem, čo si mám o ňom myslieť. Ak by som mal zájsť do extrému, spýtam sa, je to záležitosť typu "kill it, before it lays eggs", alebo geniálne podriadenie primitívneho námetu autorskému zámeru revoltnej povahy? Skutočne neviem. Prvé dve epizódy: niekde medzi 0 až 100%