Radko

Farbistá mozaika prebiehajúca nečakane z jedného obrazu do druhého, z jednej scenérie do druhej. Raz pripomína divadelný kabaret, inokedy rozjímanie nad doterajším životom, nespútanú párty, halucinačnú jazdu autom s nadrogovanými dievčatami. Nechýba snaha o znásilnenie staršou ženou, lesbická polícia, panoptikum vzdychajúcich obrazov vo vile Sanktusa Iebácusa, snaha nájsť ideálnu ženu. Množstvo prekvapení v tomto snovom sexperimente – predstave muža o ženách a o svojich často podivuhodných túžbach. Neprekonateľný Marcello Mastroiani v hlavnej úlohe sa do tohoto sveta dostane počas cesty vlakom. Upúta ho zadok jeho spolucestujúcej, s ktorou si temer zasúloží v hrkotajúcom WC. Vlak však zastavuje, panička vystupuje a muž vedený pudmi za ňou sa dostane na zraz žien znechutených nadvládou penisu v dejinách ľudstva. Nasleduje filmovo opulentná koláž s neodhadnuteľne snovým dejom.

Civilný, nenáročný dogma film so sviežim humorom a sympatickými postavami. Farár, hotelový zriadenec, predavač v bufete na štadióne, kaderníčka, cukrárka, čašníčka, sestrička v nemocnici sa z rôznych dôvodov prihlásia na kurz taliančiny pre začiatočníkov. Hlavným dôvodom je však zrejme obyčajná ľudská túžba nebyť vo voľnom čase tak zúfalo sám a niečo podniknúť. Ani jeden z nich tento jazyk nepotrebuje nejako zvlášť pracovne. Po smrti učiteľa to vyzerá, že krúžok sa rozpadne, nakoľko zohnať náhradu nie je ľahké a oproti takej keramike ho navštevuje primálo ľudí. A hoci to vyzerá beznádejne riešenie sa nájde. Rovnako sa nájdu ľudia z krúžku navzájom medzi sebou, a možno z toho bude aj nejaká láska. Príjemné pozeranie do každého počasia, dokáže zahnať smutnú náladu.

Súhlasím s názorom, že film po dvoch tretinách stráca rytmus a začína trošíčku nudiť. Mne sa zdala navyše aj záverečná scéna. O splnení amerických snov optikou balkánskeho režiséra. O dospievaní a konfrontácii matky s dcérou. Pobavili vystúpenia začínajúceho herca parafrázujúce scénky zo slávnych filmov Zúriaci býk a Na sever severozápadnou linkou. Zaujala Bregovičova hudba, najmä ústredný motív bol veľmi silný a hodiaci sa k práve prebiehajúcemu deju. Množstvo symbolov nevadilo, veď celý film bol o snoch, túžbach – takže tie podobenstvá tam akosi prirodzene patrili. Prekážalo mi len spomenuté naťahovanie dĺžky poslednej tretiny filmu a záverečná scéna. 70%

Odviazaný úlet dvoch parťákov s kufrom plným drôg sa časom stráveným v Las Vegas mení na nočnú moru. Podobne ako kvetinové obdobie 60. Rokov 20 storočia skončilo po vojne vo Vietname tupým marazmom kultúrne diétnych rokov 70. Sympatickí hrdinovia sa menia na ľudsky odpudivé hovädá, neštítiace sa ničoho. Každé povzbudzovadlo je dobré, všetko je dovolené. Najmä právnik Gonzo sa statočne činí. V ríší tupého konzumu sa halucinačná vízia kryje s realitou. Všetko podané skvelým obrazom, zaujímavo vystihujúcim stavy po požití jednotlivých látok (pobavili stavy po čuchaní éteru) podfarbené vynikajúcou hudbou (ukončené Vivat Las Vegas! mojich obľúbených Dead Kennedys) a čiernym humorom. Pritom nejde len o samoúčel ale aj o presné ukázanie zlomu kultúrneho boomu a čo z neho zostalo; kde sa dostala spoločnosť uprednostňujúca zážitok, či bombastickosť pred poznaním, spiritualitou a vnútorným prežívaním. Pozn.: vo filme vidieť ruky Benicia del Tora s krvavohnedými fľakmi. Nejde o maskovanie, herec si skutočne zahasil cigaretu o ruku, pre prílišnú brutálnosť bola scéna vystrihnutá.

Frajerku akú si v tomto filme strihla Christina Ricciová by asi žiadny normálny chlap nechcel – klame, otvorene flirtuje a následne kefuje kedy a s kým jej to vyhovuje, bez ohľadu na momentálneho stáleho partnera. Búrlivý milenecký začiatok vystrieda sexuálnou abstinenciou, čo odôvodňuje veľmi pochybným dôvodom. Úloha jej sadla veľmi dobre a spolu s Woodym v úlohe poučujúceho skeptika a mierneho paranoika, ktorý si napriek veľmi subtílnej fyziognómii nenechá len tak srať na hlavu patrí k tomu lepšiemu z filmu. Zvyšok patrí k allenovskej klasike – intelektuálna práca a prostredie, partnerské súžitie, problémy, rozchody a spárenia, to všetko pomiešané v neveľmi vtipnom guľáši. Ako väčšina Allenových filmov - plno planého, neuroticko - vzťahového a paranoidno-hypochondrického, miestami vtipného plkania, ktoré odoznie so záverečnými titulkami, filmársky rovnaké pred dvadstiatimi rokmi ako dnes. Režisér zamrzol kdesi vo fáze nervného baliča dievčat, študujúceho Freuda.

Narodí sa vyvolené dievčatko, po pohlavnom vyzretí si má zasúložiť zo satanom a priviesť tak na svet jeho ľudskú podobu. Zabrániť návratu síl pekelných môže len poriadne tvrdý chlap, ktorý sa čerta len tak nezľakne. Bum, bác, výbuchy, ohne, vraždy, satanistická symbolika, boží bojovníci, návrat k stratenej viere a schopnosť sebaobety v prospech záchrany sveta – veľmi jednoduchučká akčná zábavka s odkvitajúcim Arnoldom v hlavnej úlohe tvrdého chlapíka so sklonom k alkoholizmu. Oproti tisíckam béčkových akčných zvracaníc je toto aspoň dopozerateľné do konca.

Odcudzenie je ústredným motívom pomaly plynúceho deja s minimom postáv, ktoré spolu príliš nekomunikujú. Väčšina dialógov sa odohrá medzi sestrami, ide však o konfrontačnú komunikáciu protikladov. Z prostredia hotela v cudzej krajine, kde sa odohráva väčšina deja, neodchádza väčšinou k posteli pripútaná, chorobou trpiaca sestra a rovnako ani jej synovec. Ten tvorí hádam jediné puto medzi oboma odcudzenými ženami. Druhá zo sestier je živočíšnejšia, nevydrží v uzavretom prostredí, chodieva do mesta, ponechávajúc tak chlapca chorej sestre a podivnému hotelu s jediným zriadencom. Zábavný kabaret a spoločnosť jej zrejme uľahčujú vymaniť sa spoza napätia, ktoré vládne v hotelovej izbe. Veľmi silná obrazová stránka, skvelé herečky, kafkovská atmosféra hotela patria k pozitívam inak emočne chladného filmu. Z nejednoduchej záležitosti sa vďaka zopár odvážnejším záberom, tlačou označeným ako škandalóznym stal dobový kinohit.

Keď som tento film videl v r. 1996 poprvýkrát v kine bol som z neho úplne hotový! Dnes už naň pozerám zo zhovievavosťou, danou i vývojom techniky, no napriek tomu pre mňa zostáva jedným z najvýznamnejších animovaných filmov 90. rokov. A rovnako ako animácia ma dostal i nestupídny príbeh o priateľstve a uvedomení si svojeho miesta vo svete detskej izby. Morálne spornou je pre mňa hádam len vykreslenie negativity chlapca od susedov, spočívajúcej v svojskej úprave hračiek, pričom v skutočnosti len rozvíja tvorivý prístup pri narábaní s nimi (t.j. nie daný len návodom od výrobcu) - ním vytvorené hračkové mutanty sú jedným z najzaujímavejších miest tohoto výborného filmu.

Kostýmový príbeh odohrávajúci sa v Benátkach 18. storočia. Vystupujú tu reálne postavy – dramatik Goldoni, skladateľ Vivaldi, maliarTiepolo zasadení do temer detektívneho príbehu o záhadnom vrahovi s maskou, ktorý pri každej zo svojich obetí necháva červenú šatku. Začínajúci dramatik Goldoni sa snaží nájť si mecenáša pre uvádzanie svojich hier, ale každý s kým sa stretáva je postupne zavraždený. Celý jednoduchučký príbeh (zaujímavosťou je, že nosenie masiek na území vtedajších Benátok nebolo len plesovou záležitosťou ale každoneným bežným rituálom) je lemovaný príznačnou a do deja absolútne vhodne zapadajúcou Vivaldiho kudrlinkovitou hudbou, efektnými kostýmami a pomerne dobrými hereckými výkonmi. 50%

Jane Campionová zostáva pre mňa režisérkou jedného vynikajúceho filmu – Piano. Okrem tohto skvostu (obrazového i hereckého) som od nej videl samé podpriemernosti, v túžbe vidieť niečo lepšie. Fascinujúci obrazový začiatok scény padajúcich kvetov v záhrade v kombinácii s psychoanalytickým odkrývaním literárneho diela navodil na niečo lepšie, než bol výsledok. A tým bola mimoriadne klišéovitý a konvenčný thriller o vraždiacom maniakovi, profesorke a jej vzťahu k policajtovi s tetovaním. Nič ma nepresvedčilo, ani dej ani stupídny dávno predpovedateľný záver. Neviem, čo malo byť povedané – a pokiaľ ide o škandálne scény s Meg Ryanovou – nič mimoriadne sa nekonalo ani v tomto prípade, ide pravdepodobne o reklamný ťah distribútora, aby sa na túto hlúposť pozrelo viac ľudí – čo sa podarilo, mimochodom aj mojom prípade.