Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Akčný
  • Horor
  • Komédia
  • Krimi

Recenzie (6 324)

plagát

Srdce temnoty: režisérska apokalypsa (1991) 

„Postupne sme zošaleli.“ Temný dokument o jednom z najšialenejších nakrúcaní všetkých dôb (snáď nepreháňam, ale faktom je, že to, čo zažil Coppola v džungli, bolo ozaj absolútne stresujúce). Tento dokument to parádne ukazuje, vrátane dobových záberov (tých je vlastne najviac, asi 80 – 90% minutáže). Je to zaujímavé sledovať, ale určite muselo byť peklom byť vtedy s Coppolom v džungli. Dosť ma zaskočil Marlon Brando, ktorý z toho vychádza ako pekný ko*ot. Coppola mi nikdy nebol nejako zvlášť sympatický ako človek (ale ako režisér robil skvelé filmy). No aby mu pri všetkých tých jeho hrozných problémoch ešte na pľaci dupkal nožičkou rozmaznaný hollywoodsky magor, ktorý od radosti nevie, ako sprotiviť ľuďom život a pritom nie je schopný ani len sa poriadne naučiť text, tak to je sila. Byť na režisérovom mieste, brnknem Wernerovi Herzogovi, aby skočil na návštevu. Herzog to s obdobným pošukom Klausom Kinskím svojho času vo Fitzcarralde vyriešil veľmi rýchlo. Búchačkou. Fakt. Som veľmi zvedavý, či by aj potom bol Brando taký frajer. Ale myslím si, že odpoveď poznáme.

plagát

Chlap prezývaný Brumteles (1982) (TV film) 

CICVOR PIŠINGERSKÝ! Absolútna bomba a pre mňa určite jeden z najvydarenejších cca 20. slovenských filmov. Vôbec. Nezľahčuje situáciu, ale je vtipný. A je vtipný, ale nezabúda zostať i dramatický a smutný. Mnohé veci, ktoré sa tu stanú, a mnohé rozhodnutia viacerých postáv, sú pomerne kontroverzné, ale ľudské. A taký je celý tento film. Vtipný, pôvabný a pritom občas smutný a na 99% ľudský. Vlado Müller je absolútny šéf a Henrich Hlocký (talentom a prirodzenosťou do nemalej miery pripomínajúci Tomáša Hollého, ale nekopíruje ho, je sám sebou) je mu dokonalým partnerom. Všetci sú super (napríklad František Dibarbora), ale títo dvaja páni sú totálna bomba. Dialógy vynikajúce, zrejme jedni z najlepších, aké som kedy v slovenskej kinematografii počul. A realistický koniec k tomu.

plagát

Cold Skin (2017) 

„Pri boji s monštrami si daj pozor, aby si sa sám nestal monštrom.“ Dobré a pôsobivé. Cítiť z toho H.P. Lovecrafta a Pád do tmy. Ale zároveň dosť dlhé, vinou čoho sa od istého času dostaví stagnácia. Deň dialógy a prechádzky po ostrove, noc strieľačka, síce parádne nakrútená a krvavá, hoci nie zbytočne a nechutne explicitná (ale áno, drsná). No ale takto sa to opakuje... a opakuje... a opakuje... a potom je koniec. Hoci je to zručne nakrútené, je to proste tak trocha nuda. Postavy sú fajn, herci David Oakes, Ray Stevenson a Aura Garrido tomu veľa dávajú. No len na povrch. V hĺbke sú ich postavy také, čo ja viem, nijaké. Motív „láskavej čosi-ako-zoofílie“ nie je od veci. Dodáva materiálu zaujímavú príchuť. Pochmúrna ostrovná výprava s burácajúcim oceánom, skalnatým pobrežím a majákom, je skvelá. Určite by sa síce našiel kameraman, ktorý by z nej dokázal sekať zábery, ktoré by ste si chceli zarámovať a to Daniel Aranyó tak úplne nerobí (nevie robiť?). No i tak odviedol dobrú robotu. Sklamalo ma, že parádna partia námorníkov, ktorí robia hrdinovi spoločnosť z úvodu, sa neskôr z deja úplne vytratí. Na druhej strane je to tak možno lepšie, lebo ak by sa nevytratila, stala by sa z toho vyvražďovačka a to už sme videli stokrát. Som každopádne rád, že Xavier Gens i po tomto záreze zostáva hororovým režisérom, ktorého ďalšie filmy ma zaujímajú a lákajú. A to paradoxne napriek tomu, že okrem The Divide ma nebavili (Hranice smrti, Crucifixion). Myslím si ale, že má v krvi remeslo a ak v budúcnosti vylepší nejaké veci na svojich filmoch, mohol by sa stať veľmi významným žánrovým tvorcom. A možno nielen žánrovým. Kniha  Alberta Sánchez Piňola z roku 2002 je na tom podobne (skvelé prostredie, atmosféra a postavy verzus monotónny dej).

plagát

Pasca na zlodeja (2016) 

Nebavia ma takéto filmy. Humor miešaný s hororom nie je moja šálka kávy. Taký film v mojich očiach tým pádom nie je napínavý, ale nedokážem sa na ňom vzhľadom na prítomnosť typicky hororových ingrediencií ani zabávať. Navyše neznášam scenáre plné naschválov a blbého, nelogického správania postáv. Levi Miller je neznesiteľné megahovado roka, jeho kamoš Ed Oxenbould situáciu rozhodne nevylepšuje a na Oliviu DeJonge sa fajn pozerá, ale to je asi tak všetko (Ed a Olivia hrali súrodencov v shyamalanovke Na návšteve). Ku koncu som mal už ozaj dosť, bol som zbedačený a pri nakladaní do sanitky som sa síce uškrnul, ale za to 80% nedám. Nevedel som, čo presne mám od toho čakať (začalo sa to ako klasické home invasion podporené ako-tak vydarenou vianočnou atmosférou) a tak ma celkom zaskočilo, akým smerom sa to napokon vydalo. Scéna zo Sám doma fajn.

plagát

Pomsta (2017) 

Ako to napísať slušne... Najväčšiu pozornosť v tomto filme budí telo Talianky Matildy Anny Ingrid Lutz (Kruhy). Dobrou správou je, že hoci spočiatku pôsobí ako, nuž, ako to povedať slušne... no proste viete asi, čo myslím, tak proste dobrou správou je, že v priebehu filmu k nej získate isté sympatie a ku koncu dokonca také, že dosť veľké. Vyprahnutá výprava miesta, kde nikto nie je, tiež nie je od veci. Od tej nie je ani trojica zmrdov, ktorí si zaslúžia len to najhoršie a aj to dostanú. Potešia i nekompromisné krvavé momentky; nie som úchyl, ktorý si také veci užíva, ale proste do tohto typu filmu treba ísť naplno a nevystrihnúť najkrvavejšie pasáže. Tak tu sa naozaj nič nevystrihovalo, hoci musím uznať, že občas sa možno mohlo, lebo na niektorých miestach je krvi naozaj už príliš.

plagát

Únos (2017) 

„Priveľa demokracie môže byť na škodu.“ – „Pre koho konkrétne?“ Najväčší humus je, že toto svinstvo bolo v 90. rokoch len špičkou ľadovca. Niektoré slávne tváre sú tu skôr navyše a paradoxne najlepší sú menej známi herci. Ale zas aj Ady Hajdu bol fajn, aj Tomáš Hanák bol fajn. Juraj Hrčka a Ján Greššo neboli správne typovo obsadení, brali to príliš... divadelne? Dano Heriban OK, nadávky šťavnaté, chalan, ale človek ti proste moc drastického mafiána (vytvoreného štátom v rámci neuveriteľnej filozofie, že náš mafián je lepší, ako balkánsky) neveril, hoci si sa snažil byť patrične nepredvídateľne diabolský, o to pokoj. Bizarné je, že niektorým hercom nie je rozumieť (Milan Ondrík, Rebeka Poláková), no iným je, čiže nejde o technický problém počas nakrúcania, ale dotyční herci proste nevedia rozprávať. Čo je u herca skutočne wtf. Pritom Ondrík je ako Ivan Lexa fakt dobrý, ale skrátka mu nie je rozumieť ani hov*o a ak to bol nebodaj nejaký skrytý umelecký zámer, tak potom by som bol rád, ak by ma slovenskí tvorcovia v budúcnosti podobných umeleckých zámerov ušetrili. Ďakujem. Najlepší bol Milan Mikulčík ako policajt. Retro atmosféra si myslím, že mohla byť vyobrazená (po vizuálnej stránke) presvedčivejšie, takto mi to moc deväťdesiatkovo, až na pár detailov, nepripadalo. Občas som sa strácal v deji, zvratoch a postavách a vyložene strhnúť ma to strhlo len asi v jednej scéne (zato kľúčovej – výbuch).

plagát

Castle Rock - Past Perfect (2018) (epizóda) 

Strašne otravný seriál venujúci sa postavám, ktoré sú nezaujímavé, a riešiaci scenáre, ktoré sú snáď ešte nezaujímavejšie. Už ani André Holland to nezvláda a iba sa zbedačene potáca od stromu do domu a nič z toho. Bill Skarsgård je značne mimo, toto mal odmietnuť. A Melanie Lynskey bude po tomto prúsere rada, ak jej niekto ešte niekedy nejaký scenár pošle. Skoro vôbec ma už nezaujíma, ako sa to celé skončí, lebo vlastne ani neviem, o čom to poriadne je. Aspoň trochu tomu pomáha nový manželský pár s dosť svojráznym koníčkom

plagát

Baskin (2015) 

„Peklo nosíme v sebe.“ Zrejme môj prvý turecký horor v živote (OK, je to koprodukcia s USA, ale aj tak). A nie zlý, hoci obvykle sa nevyžívam v takýchto veciach. Ocením skôr atmosférický, než krvavý horor. Najideálnejšie je podľa mňa krvou v príbehoch šetriť a potom to na diváka v najnečakanejšej chvíli behom dvoch troch scén poriadne vypáliť a je to nezabudnuteľné. Ak doňho gore/splatter túrujem od začiatku do konca, začne to ísť časom do stereotypu a to asi nie je pocit, aký by chcel rozprávač u svojho poslucháča dosiahnuť. Baskin sa začína pokojne (ak nerátame poburujúce kecy o sexe). Chvíľku trvá, kým príde prvý mord. Ale potom sa film nezastaví. Valí na nás jednu úchylnosť za druhou. Nechutné, brutálne a odporné výjavy, miestami rovno psychopatické. Niečo, čo sa nevidí často. Nebavia ma moc takéto nechuťárny, tak ale masky a celkovo efekty sú na vysokej, realistickej, naturalistickej úrovni. Je to nakrútené zručne, technicky na úrovni, profesionálne. A predsa len toto je horor, nie romantická komédia, čiže musím prižmúriť oči a dať vyššie hodnotenie, než aké by si zaslúžil nič-moc scenár. Triková stránka je ale skrátka na nadpriemernej, ťažko zabudnuteľnej úrovni. Tak dávam myslím celkom sľubné hodnotenie 60%.

plagát

Prekliate dedičstvo (2018) 

Má to 2 hodiny a prvú hodinu a pol to nie je „typickým“ spôsobom strašidelné. Jasné, je to horor, ale výslovne nepríjemných je možno tak max. 20 – 30 sekúnd. Atmoška je znepokojivá, mrazivá, originálna. Nepripomína nič, čo bežne vídame v radových hororoch. Šokujúca scéna s cestným stĺpom, ktorú som fakt nečakal. Skoro mi vtedy z ruky vypadla šálka. Ale inak sa prvá hodina a pol nesie v takej trochu čudnej, zvláštnej nálade, kedy tušíte, že je to celé strašne psycho, ale neviete PREČO PRESNE. A zároveň to možno mierne nudí napriek tomu, že herci podávajú kvalitné výkony v čele s Toni Collette, ktorú pokladám za jednu z najnesympatickejších herečiek Hollywoodu, ale toto jej muselo byť písané na telo. V napätí ma viac, než príbeh, udržoval naliehavý pocit presvedčenia, že sa na mňa ku koncu chystá séria brutálne nečakaných vysvetlení, zvratov a (re)konštrukcií. Bola to pravda? No... vlastne neviem. Pol na pol. Prekliate dedičstvo nie je Šiesty zmysel, kedy sa na konci vyrútil twist prinútiaci diváka prehodnotiť celý dovtedajší dej. Je to skôr ako Peeleovo Uteč (alebo Kľúč s Kate Hudson), ktoré so zamotaný scenárom pracovalo podobným štýlom, postupne odhaľovalo jednotlivé vrstvy tajomstva, až pred nami finálna záhada stála vo svojej zvrhlej, plnej kráse a ovládla nás. Na Uteč však Prekliate dedičstvo nakoniec v mojich očiach nemá. A to napriek nezabudnuteľným výjavom, ako sú korunovácia Paimona, pílenie hlavy a zvuk, ktorý vydáva malá Charlie.  Plus pár vecí som nepochopil (prečo nešla istá postava za to, čo spáchala pod vplyvom drog, do basy? Nedalo sa inú postavu zlikvidovať menej komplikovanejšie, než stĺpom a všetkému, čo mu predchádzalo?).

plagát

Neuveriteľný deň (1993) 

„Bude v pohode.“ Toto som kedysi hodnotil aj komentoval, ale potom oboje za záhadných okolností zmizlo, ako sa mi na čsfd v minulosti už viackrát stalo ("asi" tu má niekto väčšie práva, než na aké má morálne predpoklady). Tak teraz to tu už snáď zostane, zakomplexovaný bráško. Páči sa mi štýl Billa Murraya. Nie je to srdcovka, ale oceňujem jeho suchý, akoby až britský humor s vážnou tvárou, obsahujúci v neposlednom rade (a v nemalej miere) cynizmus, sarkazmus a neskutočne hlboký a precítený životný smútok. A tento scenár mu fakt sadol. Neviem, či je lepší Billov výkon, alebo práve šikovný scenár vychádzajúci zo skvelej zápletky (ktorú v priebehu snímky zaujímavými spôsobmi inovuje). Jasné, základ je dosť klišé. Polepšený bastard. To už sme videli miliónkrát, nie? Lenže práve vďaka Billovmu výkonu je to uveriteľné a presne také dojemné, aké to malo byť. K tomu atraktívne prostredie zaspatého mestečka s jedným megaslávnym sysľom, rozkošná Andie McDowell a plno skvelých vedľajších figúrok. Ku koncu možno aj nejaká tá slzička kvapla. Kto nájde bez pomoci mladého Michaela Shannona, má u mňa túlavú mačku s besnotou. „Zima nie je o teplote vzduchu, ale o rozosmiatych tvárach šťastných detí.“