Ephemeris

Niekto by mohol povedať, že sa jedná o vykrádačku režisérových predošlých filmov "Jar, leto, jeseň, zima... a jar" a "Golfová palica". Podľa mňa sa ale jedná skôr o syntézu týchto filmov. V takom prípade ale by som pri takom veľkom režisérskom talente očakávala synergický efekt týchto dvoch majstrovských diel. Celok, ktorý má väčšiu pridanú hodnotu ako len súčet jeho častí. Opak je však pravdou a tento film je akýsi krok späť.

Opatrne s veľkými očakávaniami. Lebo môžete dopadnúť ako východoázijské turistky, ktoré plné očakávania prichádzajú do Paríža a potom skáču zo strechy hotela. Toto je film, ktorý mi vŕtal v hlave dlhé roky a konečne nastala príležitosť vizuálnej konfrontácie. Dá sa hovoriť o sklamaní, keďže celý film je vlastne len striedanie návštev u bohémskej komunity umelcov. Hudba a exteriéry pekné.

Filmom z meteostanice na Čukotke nikdy nehovorím nie! Ostáva len dúfať, že keď sa už podarilo automatizovať všetky majáky, u meteorologických staníc sa to nestane nikdy! Inak by sme prišli o takéto príbehy, kde sa ukazuje dôležitosť komunikácie, empatie či schopnosti odhadnúť charakter blížneho svojho. Pravdou je, že mladíkovo správanie je také, že svedomitý vedúci by mu nezveril ani obsluhu automatického výťahu. A jeho sociálne schopnosti sú na úrovni vlkmi odchovaného dieťaťa. Bohužiaľ.

Autentickejšie sa to už nedá, no a výsledok je o to brutálnejší. Na okamih sa človek ocitne priamo uprostred obliehaného mesta, môže sa s miestnymi vybrať rozsekať drevený štadión na založenie ohňa, na sánkach ťahať truhlu so svojím mŕtvym dieťaťom či sa v sizyfovskej snahe snažiť uhasiť nejaký ten horiaci dom. Tento stroj času je vskutku strojom pekelným.

Prešľap veľký ako sama Aljaška. Motivácia postáv a zároveň celého diania je nepreniknuteľná ako hmlový opar nad horou Denali. Niektoré momenty by sa iste dali nazvať prekvapivými, to by ich ale niekto musel aspoň čiastočne vysvetliť. Bohužiaľ, musím to hodnotiť ako dvojhodinovú stratu času.

Niektorých ľudí zaráža, že dej nedošiel k žiadnemu záveru... Niektorí ľudia nemajú pochopenie pre osobnosť hlavnej hrdinky... Ja teda mám pochopenie pre všetko a pre všetkých, hlavne pre Anežku. Je divné, že ani dlhotrvajúca koronakríza u niektorých ľudí nedokáže vzbudiť porozumenie s psychickými problémami druhých.

Pravdepodobne najviac sofistikovaný film, aký sa ku mne dostal za posledné roky.

Metal je štýl, pri ktorom je najťažšie vyhnúť sa pózerstvu. Trápna a smiešna póza bije do očí viac než pri akomkoľvek inom hudobnom žánre. To ale nie je prípad Hery Karlsdóttir. Presne v takomto prostredí a za takýchto podmienok vzniká ten pravý surový zvuk, ktorý dokázal vždy vyprodukovať len ďaleký sever Európy.

Absolútne sa nezhodujem so súčasným fenoménom "cancel culture", s ničením sôch, prepisovaním histórie v záujme všeobecnej korektnosti. Jej obeťou sa samozrejme stal aj Cristoforo Colombo a bolo by to na dlhú diskusiu. Človek, pre ktorého "idealizmus" a "zlato" boli nepochybne voľne zameniteľné synonymá, ktorý nechal poodtínať pravé ruky obrovskému počtu domorodých obyvateľov ostrova Hispaniola, prehnane ambiciózny megaloman, ktorý si po návrate dovolil ponížiť aj portugalského kráľa. Ale tu nehodnotíme dejiny, tu hodnotíme film. Pár hluchých miest, ale na svoju dobu dobré. Aj vďaka Vangelisovej hudbe (ako bolo odliate na zvone: SEMPER RESONAT).

V určitom veku začne človek prirodzene inklinovať k takémuto typu konverzácie, takže mne to ako príliš uštipačné neprišlo. Dalo by sa to brať ako najslabší film Woodyho Allena, ktorý nerežíroval Woody Allen. Exteriéry kalifornských vinosadov poskytujú fakt geniálne svetlo, skutočné požehnanie pre asi každého kameramana. Za mňa celkom v pohode.