Ephemeris

Psychológovia v rámci určitých cvičení dávajú subjektom otázku: "predstavte si nejakú stavbu". A je dokázané, že väčšina ľudí si pri tejto otázke automaticky vybaví Eiffelovu vežu. A toto je jej príbeh, príbeh jednej z najslávnejších stavieb v dejinách. Milovanej aj zatracovanej, nenávidenej (Guy de Maupassant s priateľmi zvykli piknikovať priamo pod ňou s argumentom, že to je jediné miesto, odkiaľ tú ohyzdnú vec nie je vidno). Ako tu už zaznelo mnohokrát, ak by sa film zaoberal len výstavbou a komplikáciami s ňou spojenými, bolo by hodnotenie lepšie. Tá romantická linka ma teda vôbec nezaujala a väčšinu času sa podvedomie zaoberalo výpočtami, koľko rokov mala Adrienne v roku 1860 a koľko v roku 1886.

Pomerne naivné a mierne amatérske spracovanie, ktoré však zachraňujú niektoré vydarené scény (napríklad taký zámotok priadky morušovej). Problém spočíva hlavne v tom, že život tohto svätého muža sám osebe nejako extra zaujímavý nebol. Tvorcovia sa skôr mohli zamerať na zázraky, čo sa diali po jeho smrti.

Narodeninová prskavka, postihnuté deti, žiarlivé pohľady na krásneho plnokrvníka, zastrelený vlk, Alpy, bitúnok... Tak presne to boli scény, za ktoré by sa toho Oskara každopádne oplatilo dať. Pomedzi to ale nepríjemné psychedelické predelové obrazy plné techniky a jedovatých farieb a svetiel. Scéna z talianskej aristokratickej domácnosti dosť od veci. Existenciálne sa ma to dotklo, nie že nie. Lenže ľudia majú ešte smutnejší osud ako tento oslík, v prvom rade preto, lebo si ho plne uvedomujú.

Za 28 rokov života nakreslil Egon Schiele zhruba 2000 kresieb (schválne sa bavíme o kresbách, nie o stovkách obrazov, pretože krehké jednoduché kresby ho charakterizujú asi najlepšie). Ako ľahko však môže vyblednúť tuha ceruzky! Jeho hranaté, vyziabnuté a znepokojivé kresby boli takmer výhradne sexuálne inšpirované akty, pritom paradoxne (aspoň na mňa) pôsobia absolútne asexuálne. Ak bol tento autor posadnutý ženským telom a sexom, tak v samotných kresbách vychádza najavo, že inšpirácia bola možno len duchovná (alebo zachytávala ten hnus a výčitky svedomia, ktoré niekoho chytajú bezprostredne po súloži?!?). Zvláštny autor, zvláštny život, pre mňa vydarený film.

Padá meteorický roj a Prímorský kraj dostáva riadne na prdel (a Chabarovský vlastne tiež...). Na orbitálnej stanici to znepokojene sleduje otec, ktorý sa pred ôsmimi rokmi vykašlal na svoju dcéru. Prišiel teda správny čas na zmierenie. Prostredníctvom superpočítača MIRA sa dokáže pripojiť k úplne hocičomu na Zemi (od semafórov cez plyšového medveďa). V kontexte súčasného svetového diania je táto demonštrácia technologickej prevahy skôr na pousmiatie. Digitálna skaza Vladivostoku je monumentálna, mladší brat je sympatický, ale celé ma to skôr dostáva do vývrtky. Oceňujem detaily ako vyšité na rok 2022, aby sa s nimi mohol stotožniť prakticky každý priemerný ruský divák (rodina voziaca sa na SUV-čku domácej výroby Tundra, jeden z hrdinov má protézu ruky...). Lepšie hodnotenie by pripadalo do úvahy, ak by som dokázala lepšie pochopiť katastrofické filmy...

Najsilnejšie boli záverečné ukážky obrazov Heleny Schjerfbeckovej. Musím uznať, že jej tvorba má niečo do seba, skvele zodpovedá fínskemu prostrediu a odzrkadľuje jeho šedé odtiene. Takisto niektoré exteriérové scény spĺňali moje estetické nároky. Celkovo sa ale bohužiaľ jedná o pomerne mdlý a nevýrazný životopisný počin. O strhnutie jednej hviezdy sa navyše postarali dialógy hlavných postáv mľaskajúcich pri jedle (to je niečo, čo ma vytáča do nepríčetna), ktoré sa vo filme zopakovali dokonca dvakrát.

Bosna nikdy nesklame! Dejová línia s dnešným Gavrilom Principom bola spomedzi mnohých vrstiev tohto príbehu azda najpôsobivejšia.

Indickí džinisti sa zvyknú vyhladovať na smrť, tento skrachovanec sa pre zmenu typicky americkým spôsobom rozhodol na druhý svet prežrať (trochu ma mätie len tá diétna kola). Ľudia nie sú úžasní, nie, väčšina z nich sú úplní hlupáci, to sa týka hlavne konzumného západného sveta. Charlie je však ešte väčší blbec ako všetci ostatní dokopy. Utápa sa v dolorizme, stále dookola sa nadchýna tou toľko preceňovanou americkou literatúrou (ospravedlňujem sa Steinbeckovi, Saroyanovi a Poeovi, na ktorých jediných sa to nevzťahuje) a honí si na chlapskom porne. Dcérenka je na facku, žena tiež, jediný sympaťák je podomový kazateľ. A napriek tomu, že Idaho je najbelošskejší štát USA, aj tu sa musela objaviť aziatka. No neviem, neviem, Aronofsky bol už aj v lepšej forme. Záverečná scéna katarzie je bohužiaľ vyložene na smiech.

Absolútna senegalská pohodička. Presne v duchu subsaharského príslovia "Vy Európania máte síce hodinky, ale my Afričania máme ČAS!". Idylka, kedy sa podvečer všetky deti poschádzajú pri najväčšom strome stojacom uprostred dediny, aby sa tam zahrali alebo skákali gumu. Človek by mal normálne chuť si za 800 éčiek kúpiť starého peugeota a pobehať ním miestne prašné cesty. Miernym negatívom filmu na druhej strane je, že je takmer o ničom.

Tento syndróm britskej hrdzavej líšky je pomerne dobre známy: za triezva si o sebe myslí, že je kráľovná vesmíru, opovrhuje všetkými úbohými mužmi a ženami vôkol seba, je vysoko intelektuálna a dôvtipná (táto dokonca číta vo voľnom čase Slavoja Žižeka). Potom sa v piatok a sobotu naleje až do stavu kaša-malta a rozhodí nohy prvému niktošovi, čo je nablízku, černošskému vyhadzovačovi či litovskému údržbárovi. Tento film teda beriem len ako popisný dokument z každodenného života. Štyri hviezdy sú za hlavnú predstaviteľku, ktorá má charizmy na rozdávanie.