Ephemeris

Ak chceli tvorcovia priblížiť fenomén burrnesha (zaprisahaná panna) širšej európskej verejnosti, mohli to spraviť aj pochopiteľnejším a prístupnejším spôsobom. V prvej polovici je všetko nejasné, divák len tápe a musí si všetko domýšľať. Filmu tiež nepomáha ani skutočnosť, že hlavná hrdinka je sympatická asi ako žalúdočný vred. Objektívne tak na tri hviezdy, ale hory severného Albánska a svojrázna kultúra divokého Balkánu automaticky (a pod hrozbou noža na krku) zabezpečia aj štvrtú.

Dva citáty z tohto duchovného filmu (možné čiastočné vyzradenie deja): Celý náš život sú non stop sračky, Boh na nás neustále zosiela sračky. Katolíci vravia: "Zaslúžime si to!", protestanti vravia: "Zaslúžili by si to skôr druhí", moslimovia vravia: "Je to Božia vôľa, že sa to deje", židia vravia: "Prečo sa to deje stále len nám?" a budhisti vravia: "Možno to vlastne ani nie sú sračky". "Preplavil som sa cez sedem morí, prešiel cez sedem hôr, zišiel do siedmich údolí, prešiel všetky kontinenty. A keď som sa vrátil domov, zistil som, že celý svet je v kvapke rosy na rastline v mojej záhrade". 

Klasická hudba kladie na poslucháča väčšie nároky ako iné štýly (seriózny vedecký článok napríklad potvrdil, že taký hip-hop imponuje naozaj jedincom s dokázateľne nižšou inteligenciou). Elitárskej a snobskej nálepky sa klasika síce asi nikdy nezbaví (a tento film ju len potvrdí), nakoniec je však predsa len vrcholom umeleckej tvorby. Pevne dúfam, že tento film v dnešnej divnej dobe zožne nejaké tie oskary. Znamenalo by to sebareflexiu členov akadémie a uvedomenie si, že spoločnosť si už sama na seba uplietla taký mohutný bič, až nakoniec spráska úplne všetkých. Asi aj preto sa pri vypočutí slova "aktivista" už pomaly všetkým dvíha žalúdok. Tár je pravdepodobne film roka a pre mňa neskutočný zážitok. Najviac na mňa paradoxne zapôsobila úplne vedľajšia línia so susedkou.

Úvod absolútne skvelý, potom to skĺzlo do akejsi exaltovanej frašky. Napriek tomu, že život a dielo tohto človeka by si zaslúžili ešte o niečo lepšie stvárnenie (možno niečo menej dynamické a trochu lyrickejšie), predsa je to úžasný film! A poučenie: keď je človek na dne, vždy pomôže "meter vína".

Pampúchovitý bibas, ktorému v hlave stále duní Čajkovskij, by sa naozaj skôr hodil na predavača blín a pelmeňov v nejakom rýchlom občerstvení než na odmínovanie. Kultúrne školenie o Sýrii zrejme odignoroval, inak by si nemyslel, že zbaliť moslimku a ešte sa s ňou aj vyspať, je to isté ako zbaliť Rusku na diskotéke v Irkutsku. Na druhej strane, má to spád, scenérie vyzerajú naozaj dôveryhodne, vybuchuje to vskutku spektakulárne a pátos v ruských (a vlastne aj amerických) filmoch tohto typu zásadne ignorujem, takže môže byť.

Všetky hviezdy sú výhradne za hudbu a tanec. Sex žiadny, filozofia prakticky žiadna, ak niečo zaujalo, tak skôr poézia (ktorou sú stredoázijské národy povestné, takže v tomto žiadne sklamanie). Iránsko-tadžickú koprodukciu človek nevidí každý deň, ale nič moc to nakoniec nie je. Hlavný hrdina v deň svojich 40. narodenín vyzerá na 60 a pravdu má len v tom, že šťastné okamihy života môže merať stopkami. V prípade tohto vyše 100 minútového diela by sa jednalo asi o dve minúty.

Legendárny sovietsky film sa nesnaží zakryť fakt, že zeleného krokodíla pre deti ste mohli zohnať len v západonemeckom obchode, pretože v celom mocnom ZSSR sa dal kúpiť len oranžový. Vizáž arménskeho herca Mkrtčiana je taká pozoruhodná, až sa nedivím faktu zo zaujímavostí, že vďaka tejto tvári mohol 20 rokov veselo fungovať v policajnom štáte bez dokladu totožnosti. Súťaž o najväčší nos by vyhral aj s čestným uznaním. Z dnešného pohľadu je film už len naivnou a úsmevnou pripomienkou svojej doby. Mínusom je, že niektoré veci sú nedotiahnuté a zmysluplný záver absentuje v podstate úplne.

Tento film nebol láska na prvý pohľad, zato však vyvoláva trvalý obdiv. Prvoradé je vnímanie svetla. Ak si uvedomíte, aké je svetlo kľúčové pre tvorbu maliara a že mnohí európski maliari odišli v snahe nájsť dokonalé svetlo do Maroka, iných krajín severnej Afriky či exotického sveta, pochopíte. Holandské interiéry 17. storočia poskytovali akési zvláštne svetlo, ktoré my dnes dokonale vidíme práve na obrazoch tej doby. Každá druhá scéna tohto filmu je štylizovaná tak, že by vydala na samostatné plátno.

Vskutku inšpiratívny náhľad do života obyvateľov jedného permského mikrorajónu. Učiteľ bez kvalifikácie preukazuje jediné osobnostné kvality v tom, že každý deň dokáže "vybuchať" minimálne jednu fľašu vodky. Napriek tomu táto pochybná existencia má na výber dosť luxusných žien, ktoré sa mu priam nepochopiteľne podhadzujú (nemčinárka, gymnastka, študentka, susedka). Žeby ešte stále geneticky zakódovaná informácia o nedostatku mužov v povojnovej spoločnosti, kedy spolu museli na báloch iba ženy tancovať? Májové splavovanie sibírskej rieky (samo osebe nápad hodný kriminálu) malo byť akýmsi vyvrcholením filmu, lenže bola to naopak nuda k uzúfaniu. Celkovo priemer.

Už prvá polovica vzbudila nádeje, že roky/desaťročia trvajúca vianočná rozprávková mizéria sa skončila a my sme našli svätý grál novodobej rozprávkovej tvorby. Potom tomu síce mierne došiel dych, na celkovom dojme to ale ubralo len mierne. Ak tu časom budú pribúdať ďalšie jedovaté hanopisy od miestnych neúprosných kritikov, pokojne prihodím aj piatu hviezdu.