Ukigusa

,,Žádné zprávy, špatné zprávy.“ ,,Strašné.“ Plovoucími stébly mě Ozu trochu zaskočil. Narozdíl od předchozích dvou filmů, které jsem od něj viděl se v tomto nachází více vyhrocených scén, víc emocí a dokonce i fyzické násilí. To jsem od mistra klidných až relaxačních kompozicí vůbec nečekal. Nicméně jinak je tento film plný jednoduchých dialogů, lidskosti a příjemné hudby. Prostředí japonského divadla příběh trochu ozvláštňuje, zbytek je poměrně obyčejný příběh vztahů v jedné zvláštní rodině. Ten mě bohužel příliš nezaujal, asi to bylo způsobeno i ne příliš sympatickými postavami v čele s šéfem divadelního spolku. Naprosto úchvatné jsou ale drobné detaily z japonského života, např. v průběhu filmu pojídají zvláštní červené želé v misce. Těchto malých drobností jsem si užíval dosyta. (12.11.2017)

V ospalom prímorskom mestečku, kdesi v južnej časti Japonska, sa čochvíľa vylodí istá herecká (rozumej - divadelná) spoločnosť pod taktovkou - renomovaného Komadžura "Majstra" Arašia, aby zrovna na tomto mieste odprezentovali niekoľko staromódnych predstavení, teda aspoň snáď dovtedy, pokým sa im šťastena celkom chrbtom neobráti ...? • No, ale určite neostanem s týmto mimoriadne podareným súborom len v tesnej blízkosti javiska, to by bolo skrátka na tohto režiséra asi príliš jednoduchou záležitosťou, aby sa čisto uspokojil iba s divadelným prostredím, i keď zase nemožno podceniť týchto všetkých umelcov pod jednou strechou, a so vskutku naprosto rozličnými záujmami, čo by v podstate vystačilo samo o sebe na celý tento Ozuov kinematografický počin z roku 1959, no našťastie to nie je iba o nich, aj keď väčšia časť z nich, sú bezpochyby hodne zaujímavými figúrkami,  a to predovšetkým sám protagonista, spomínaný už o pár riadkov vyššie, ktorý disponuje hodne premenlivou povahou . • Divák si pravdepodobne domyslí, čo má tým recenzent práve teraz na mysli? Áno, samozrejme, že nebudeme skúmať len to, či je Komadžuro absolútnym cholerikom, ale zároveň sa bude k tomu tento príbeh i postupne systematicky prelínať, čo sa konkrétne týka domácich obyvateľov vedľa tohto ich pôsobiska, vďaka čomu som si začal uvedomovať, že »kočovní umelci« s »obyčajnými civilistami« , majú toho oveľa viacej spoločného, než by som vôbec na prvý pohľad mohol pripustiť. • Dalo by sa tiež podotknúť i to, že s príchodom "komadžurovcov" , sa sem priniesla nielen kultúra kabuki, ale súčasne sa strhla i poriadna lavína medziľudských vzťahov, ktorá sa bude normálne otriasať v samých základoch, až som si občas pomyslel, že nastali nejaké, »vzťahové zemetrasenia« , tak bývala táto atmosféra do samej krajnosti vybičovaná, čiže, tým pádom by som sa chcel za to týmto tvorcom pekne poďakovať, aj keď iba symbolickým spôsobom . • Mimochodom, zaujala ma ďalšia japonská herečka - Mačiko Kjóová, ktorá sa najprv zaskvela v Rašomónovi, ale ja osobne si ju najlepšie pamätám z predchádzajúceho Mizogučiho filmového zázraku s pôvabným titulom Ugecu monogatari, kedy stvárnila mysterióznu postavu ... V Ukikuse dostávajú herecký priestor viacerí japonskí herci, a tak to nie je »závislé« len od jednej strany mince, pričom i tá druhá strana je rovnako veľmi podnetnou, to znamená, že sa obidve vzájomne dopĺňajú. • Režisérsky matador vytvoril pomerne vierohodnú líniu nastávajúcich udalostí, pri ktorých som sa vonkoncom nenudil, pretože ma neustále čímsi zamestnával, že som sa iba zriedkakedy ("raz") pozrel na hodinky, koľko ešte ostáva do konca?  Jasudžiróovi napokon udeľujem chválitebnú známku na jeho filmovom vysvedčení, za ktorú sa nemusí v žiadnom prípade hanbiť, skôr presne naopak . (25.01.2023)

Ozu pro mě zůstává nečitelný. Příběhy založené na emocích a lidskosti zprostředkované úzkostlivě mechanicky sebestřednou režií, která na sebe neustále strhává pozornost svou chladností a "objektivitou". Ještě víc než úzkostně dokonalé kompozice mě ze zážitku vytrhává robotický střih dialogů a často nepřirozeně rozjařená hudba evokující konstruovanost. Ozuovi filmy jsou pro mě absolutně nevtahující, kombinací filmových prostředků pro mě nevzniká ani přesvědčivý prostor, ani příběh, ani nálada, ale jen exhibice. (10.12.2017)

Čo to bolo? Komédia, romantický snímok, slzopudná rodinná dráma? Určite to ale nebol kaiju. Japonci sa však mali tohto populárneho katastrofického žánru v rokoch 50. a 60. držať čo najviac a neprodukovať snímky, ktoré niesu ani humorné, ani opojné, ani dojemné. Takže teda radšej šľapot od Gojiri, ako toto. (28.11.2016)

[3,5*]     Vizuálne nádherné dielo (skvelá kamera Kazua Mijagawu) s nostalgickou náladou, ktoré sa zaoberá pre Ozua tradičnými témami, ako sú rodinné vzťahy, hodnotový rozpor medzi mladou a staršou generáciou, konflikt medzi tradíciou a modernosťou. Príbeh ma celkom zaujal, ale na druhej strane ma pomerne často iritovala toporná teatrálnosť v hereckých prejavoch a aj v dialógoch. Vyzdvihnúť musím neobvykle krásnu Japonku Ajako Wakao v role mladej Kayo. Vo filme je trochu cítiť západný vplyv, hlavne tá hudba je ako z nejakého francúzskeho filmu. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.     "Are you angry now? Serves you right. The world is a wheel. You can't always be lucky. I want you to remember that!" (31.05.2022)