Pirosmani

Tento štýl naivnej maľby mi veľa nehovorí, zato život gruzínskeho umelca bol nepochybne zaujímavý. Celý život trel biedu, chľastal podobne ako Toulouse-Lautrec a vymaľoval snáď všetky vinárne v Tbilisi. Disponujem dokonca informáciou, že na jeho obrazoch prevláda čierna farba preto, lebo mu ju zadarmo dávali výrobcovia rakiev. Veľa jeho obrazov je namaľovaných na vývesných ceduliach obchodov, takže spod maľby občas presvitá nejaký ten nápis typu "tabak" alebo "magazin". Toto poňatie je čisto umelecký film, veľké prázdne miestnosti, lyrika, sem-tam folklór. Nebolo to zlé, mohlo to byť lepšie. (06.03.2024)

Pokiaľ nie ste aspoň trochu zvyknutí na štýl rozprávania, aký poskytujú gruzínci Šengelaja a Paradžanov, tak Nika Pirosmaniho nepredýchate. Statické zábery, kde je dôležité ich zarámovanie do naaranžovaného obrazu a ten sa iba pár krát presúva spoločne s monotónnou chôdzou hrdinu. Dej-nedej nie je ani zďaleka klasickým životopisom, Šengelaja sa tu sústreďuje na Nikovo postupné odcudzenie od okolia (a naopak) a výtvarný štýl tak môžeme chápať ako obraz jeho vnútra. Dá sa tu vysledovať paralela s Kristom, ktorá mi ale pripadala lacná. Možno nebola. (08.01.2016)

V každom okamihu sa skrýva krása. Len ju treba vedieť nájsť (Inak to, že zmyslom života je krása, vravia aj súfisti). To ukazuje príbeh maliara, ktorý kašľal na komerčný profit. V ňom horel len oheň tvorcu a len tvorcu. Oheň obchodníka a kalkulátora ceny vlastného diela bol mu neznámy, respektíve tam nebolo ani iskričky obchodného zápalu. Na týchto mantineloch sa inak láme zásadný spor medzi solidaritou a konkurenciou ako princípmi životného postoja. Na materiálne zázemie maliar kašľal. To sú ľudia, ktorí dokážu svojim dielom vydolovať z hlbín tvorivých počinov zlato. Nekompromisne. Bez ohľadu na známosti a očakávania okolia. Bez ohľadu na rodinu a komunitu, v ktorej sa pohybujú. Nie je ich veľa. Ani filmov o nich. Okrem toho: tie obrazy majú v sebe neskutočnú silu. Obrazy prezentované vo filme, no taktiež obrazy filmu samotného. Možno sledovať opakovane. Koľkokrát len dá sa, z filmu o Nikovi nálada skvostná ide: zdá sa. (11.01.2016)

Moc pěkné je tu orientální myšlení. Narace je jiná stejně jako je na východě jiné divadlo - záběry ze šantánu a la francaise jsou padesátkové - a sedmdesátkové - připomnělo mi to Akermanové závěr Les rendez-vous d’Anna. A ještě jedna věc je tu odlišná od západního kina - tady jde o ty nejdůležitější věci - kontakt člověka s transcendentnem a jeho zasazení do společnosti. Jde o život. Velmi čistě podané. Má to styl. (27.03.2020)

Leckdo by řekl, že tempo tohoto filmu je příšerně pomalé, že se tam vlastně nic neděje, že je nudný... Mně to tak nepřišlo. Snímek je poskládán ze zajímavých epizod naivního malíře Pirosmanišviliho, jehož osud může vyznívat universálně, ať už v jeho touze pořád něco malovat (čili něco tvořit), v jeho odlišnosti nebo odcizenosti vůči okolí. Film je vyprávěn v neobvyklém, ale o to přitažlivějším duchu, atmosféra souzní s malířovými výtvory a jakkoli se jeho Žirafa může jevit primitivně, má své kouzlo a svou specifickou poetiku. Stejně tak tento film, jehož kamera je podobně laděná. (30.07.2007)