jakeer

Film, ktorý poľudšťuje dánskú kinematografiu. Žisťujeme totiž, že Dáni sú nielen mašinou na kvalitné filmy, ale vedia si strihnúť aj takéto béčko. Síce sa do príbehu snažia prepašovať istú dánsku realistickosť a hĺbku (najmä čo sa týka vzťahu syna a dlho stratenej matky), ale zápletka je nesmierne hlúpa. Podobné filmy by naozaj mali vznikať len v Amerike, lebo tam sa dá pochopiť, že takto pokročilý vynález by mal vplyv na celé ľudstvo. Ale tuto toľko povyku len preto, aby nejakí anarchisti ovplyvňovali dánskych politikov? Záporáci sú komickí, arcizlodušskí. A všetky zrady, ktoré sa hlavnému hrdinovi prihodia (spolužiačka, sociálna pracovníčka) sa v konečnom dôsledku akoby ani nestali.

Naozaj so cťou zvládnutý film. Na jednu stranu som rád, že sa tvorcovia v našich končinách nehanbia siahnuť aj po náročnejších témach, na stranu druhú po komernčom neúspechu tohto filmu sa obávam, že sa to nestane pravidlom. Po hereckej, režisérskej a aj technickej stránke to bola snímka spĺňajúca dnešné štandardy európskeho filmu (s itými chybičkami krásy). Neskutočne ma ročuľovala postava až archetypálnej svokry, no na konci sa ukázalo, že to malo v príbehu svoje miesto. No ten ten detektívny rozmer (a celé tajomno okolo smrti hlavnej mužskej postavy) sa úplne na konci vytráca. Lebo ak nás filmári celý čas zavádzali tým, že tri ženy sú tak rozdielne a majú také spory, že "přes to vlak nejede", až napokon to celé bola habaďúra, aby "vraždu" spáchali spoločne a bol by to tak dokonalý zločin... tak to by to policajti nemohli na prvú dobrú hneď odhaliť. Avšak oni usúdia, že nimi spáchaná eutnázia bola v podstate humánna a nechajú ich, aby im to prešlo. Ak teda celé vyšetrovanie malo z pohľadu filmárov druhý plán a to z pohľadu vyšetrovateľov pochopiť nevyhnutnosť eutanázie, tak beriem späť.

Ďalší mĺkvy islandský film, ktorý vsádza najmä na krásnu islandskú prírodu. Keď už to človek vidí po ikstý raz, stráca to na zaujímavosti. Ja dokážem oceniť akúkoľvek formu umeleckej licencie, ale od filmu očakávam ako nutné minimum dej (a toto bolo vo veľkej väčšine stopáže iba ASMR video).

Podľa anotácie ma to zaujalo: klientom psychologičky sa stane sériový vrah, ktorý jej dá ultimátum: ak ho nevylieči, stane sa jeho ďalšou obeťou. Aj to celé dobre začalo, no ako dej postupoval, bolo to horšie a horšie. Záver bol úplná groteska, podobnú zradu sme už iks krát vo filmoch videli a menej komicky vystavanú (vrahovi vyšiel geniálny plán za tak nepravdepoboných okolností, že by mu to mohol aj Albus Dumbledore závidieť). Škandinávska ergo dánska kinematografia sa vyznačuje veľkou autentickosťou, no toto bola bububu rozprávka ako v amerického céčka.

Pred troma rokmi sa mi neľahko pozeral oscarový film Otec s Anthonym Hopkinsom, lebo v tom čase už moju babku trápil alzheimer. A ani teraz sa nemôžem na podobný film pozerať s odstupom, keď už to má babka za sebou. Bez ohľadu na kvalitu spracovania je dobré, že takéto filmy vôbec vznikajú a robia osvetu. Alzheimer býva terčom nie kvalitných anekdot o Nemcovi, ktorý schováva babkám veci, ergo synonymom pre vtipné zabúdanie. Ale ako môžeme vidieť, je to naozaj strašná choroba. Film Otec pozeral na demenciu z pohľadu postihnutej osoby, Matylda je skôr pohľadom rodiny pacienta. Téma bola spracovaná celkom verne, ale po filmárskej stránke to až také slávne nie je. Človek sa celé dve hodiny nezbaví pocitu, že sleduje film. Dialógy šuštia papierom, scenáristi tlačia postavy do vykonštruovaných scén. Rodena sme tiež už videli v autentickejších snímkach. P.S. Keď nám babka utiekla raz a to len z druhého poschodia bytovky na prízemie, považovali sme to za strašný prúser. Matylda utečie asi päťkrát, sama sa túla po Prahe a syn s vnukom len doma čakajú, než im niekto zavolá.

Hneď na úvod avizujem, že budem spoilerovať celý čas (lebo zrejme si túto recenziu nebude čítať nikto, kto si to len chystá pozrieť). Ako odporca slovenských seriálov z pásovej výroby som si túto uzavretú minisériu z povinnosti pozrel, lebo čokoľvek slovenské s akou takou kvalitou treba podporiť. Prvá epizóda ma šokovala, lebo len ťažko mi nemohla nepripomínať (od prvých scén) Rodinné prípady. Ako svojou kamerou, amatérskym detským hereckým výkonom, umelými dialógmi a celkovou "lacnotou". No čím viac sa začínala rozvíjať dramatická linka (čo nastalo prakticky ihneď), tým to bolo lepšie. Seriálu veľmi svedčalo, že po Klamstve sme opustili Bratislavu a dej bol situovaný v Trnave. A práve oproti spokínanému Klamstvu bola hlavnou devízou Zradu predstaviteľka hlavnej postavy, Kým Monika Horváthová podľa mňa nevie hrať, Klára Issová (ktorú vraj Markíza obsadila vtipným nedopatrením) sa toho zhostila veľmi dobre. Možno až príliš, keďže v seriáli stvárňovala Češku žijúcu na Slovensku, ktorá sa po slovensky naučila až tak dobre, čo by v skutočnosti žiadna iná Češka neurobila. Z epizódnych rolí ešte na mňa autenticky pôsobil Kobielsky (ktorý sa tam ale iba mihol). Postava falošnej kolegyne v podaní Zuzany Šebovej mi prišla úplne od veci - za tých desať epizód jej dvojtvárnosť nebola nijako vysvetlená. Kristína Sisková mi spočiatku prišla, že bola nacastovaná do roly mladej milenky iba preto, že sa podobala na herečku v britskej predlohe, ale to, ako zahrala svoju poslednú scénu v deviatej epizóde (keď definitívne opustila svojho manžela), tam si spadla sánka (zo zvedavosti som si kľúčové scény neskôr dohľadal aj v britskej verzii a táto konkrétna oveľa lepšie vyšla Slovákom). Milan Ondrík mi ako hlavná mužská postava prišiel málo autentický - v tesnej konfrontácii s Issovou tam bol ten rozdiel v hereckej kvalite enormný. Relevatnosť postavy Richarda Autnera pre dej mi je záhadou. Je mi ľúto, ak toto budú čítať bratia - detskí herci, ktorí stvárňovali Tomiho. V druhej polovici seriálu sa táto postava ukázala byť z nejakého dôvodu ako kľúčová, no v slovenskej verii bola stvárnená veľmi amatérsky. Neviem, či bratov nacastovali len z toho dôvodu, že sa na seba podobali, ale v porovnaní s aj detským hercom z britského originálu pôsobili veľmi neprirodzene. Hodnotiť seriál ako celok je nesmierne náročné. Keď si človek porovná, ako to začínalo a ako to končilo, tak ide o niekoľko seriálov v jednom. Z dramatického hľadiska je zaujímavejšie riešiť tajný život manžela ako v prvej polovici, než eskapády debilného syna v polovici druhej. Piata epizóda (v britskej predlohe záver prvej série) je jedinou päťhviezdičkovou epizódou. Epizódy z druhej polovice dosahujú kvalít nanajvýš troch hviezd. Sumárne tri hviezdičky (o jednu viac ako Klamstvo) však dávam a to najmä vďaka skvelej Kláre Issovej.

Režiséra Mana Khalila som osobne zažil pri predstavení jeho filmu Lastovička na bratislavskom MFF 2016 (česť pamiatke tomuto skvelému zaniknutému festivalu). Vtedy som bol nadšený - nielen skvelou slovenčinou Khalila, ktorý tu kedysi študoval, ale najmä po dramatickej stránke bezchybnou Lastovičkou. Susedia ma už toľko za srdce nechytili. Stále je to film, ktorý hovorí o problémoch tohto ťažko skúšaného regiónu. Ale bola z toho takmer dokudráma, mapujúca jednu pohromu za druhou. Išlo sa letom svetom a mal som spočiatku problémy sa zorientovať medzi členmi jednotlivých rodín - susedmi. Problém bol aj pri dialógoch - zneli mi neprirodzene (ale čo ja viem, či ľudia na Strednom východe v 80. rokoch tak naozaj nerozprávali?). V snímke je poznať aj československý filmársky rukopis - najmä v prístupe k detským postavám. Deti si tu uchovávajú svoju hravosť, huncútstvo a humor napriek hrôzostrašnej spoločenskej situácii. Aj keď mi rozpráčský štýl oproti Lastovičke prišiel chladnejší, našli sa tu nanajvýš ľudské momenty. Odrážali sa najmä v susedských vzťahoch, kde napriek propagande režimu spolu držia Kurdi, Židia a iné menšiny. Najzaujímavejšou postavou je Hannah. Veľký palec hore za casting detských hercov - najmä pri predstaviteľovi hlavnej postavy. Khalila by si mohli najať slovenskí filmári (aby ich detskí herci nehrali ako roboti).

Na veľmi jednoduchom námete postavené inteligentné scifi. Ústredná myšlienka (o transplantácii mozgu) sa potom vetví a aj sprvu zdanlivo samoúčelné výstrednosti sa na záver pekne pretnú a majú zmysel. Samozrejme, ak by to iba lineárny, priamočiary príbeh, nebolo by to ono a tak je to mixnuté avantgardou. Žijeme dnes dobu filozofickú a tak sú tu napratané aj úvahy o živote (kde sú tie časy, keď nám stačili jednoduché žánrovky, kola a popcorn). Chudiatko ma nejako extra nechytilo za srdce, ale za tu odvahu ísť proti novodobým trendom Hollywoodu a Netflixu tých päť hviezd dať musím. P.S. Spolupráca Lanthimosa a Emmy opäť na jednotku.

Keď na prelome milénií promovali na káblovke platenú stanicu HBO, Eyes Wide Shut bol ich vlajkovou loďou. Najikonickejšiu scénu som teda svojho času videl asi tisíckrát, ale celý film som si pozrel až po 25 rokoch. Sklamanie nemohlo byť väčšie. Už avizovaným problémom je prepálená stopáž - no ak by aj film mal o hodinu menej (čo je stále solidných vyše 90 minút), tak by som dal maximálne o jednu hviezdičku navyše. V podstate každá scéna je tu naťahovaná, v mnohých prípadoch sú celé linky nezmyselné (odbočka okolo postavy šéfa požičovne kostýmov je úplne zbytočná, taktiež s prostitútkou Domino). Jediný zmysel, kedy tá daľkosiahlosť scén mala zmysel bol úvodný rituál na tej podivnej swingerske - to bolo atmosférické - ale inak mi to prišlo, ako keby bol Kubrick platený od času a nie od výkonu. Tom Cruise opäť ukázal, aký je to priemerný herec. Nicole Kidman ukázala zaujímavejšiu hereckú polohu - možno vďaka tomu, že jej postava bola neustále zhúlená, alebo nejakým iným spôsobom vyradená mimo prevádzky. Som v šoku, že tunajší recenzenti vidia v tejto sračke niečo viac (no musím uznať, že celá Kubrickova tvorba ide mimo mňa).

Generická romantická komédia. Na začiatku ma nepríjemne prekvapila tá štylizovanosť scén, ktorá mi pripomínala rané deväťdesiate roky. A hoci tá romantická linka mi prišla aj naďalej hlúpučká, musím uznať, že napriek môjmu odporu komediálne scény mi prišli vtipné a zasmial som sa na nich.