Madsbender

Pôsobivý experiment s rotoskopickou animáciou, ktorý sa pohráva s nejasným podaním jednoduchého, ale prostredníctvom postáv a ich vzájomných interakcií bravúrne nečitateľne posplietaného žánrového príbehu, ktorý paradoxne nie je ukotvený vo všadeprítomnej science fiction štruktúre a prvkoch, ale sondou do prostredia narkomanov a policajtov, absurdne mrazivo hyperbolizovanej paranoje a nedôvery v obkolesení veľkého brata a záhadných, podvratných tajných organizáciách, tvoriacich podivnú živú štruktúru jedného gigantického, všeovládajúceho labyrintu, v ktorom si nikto nemôže byť istý ničím a nikým. Na rozšifrovanie musí divák použiť všetky svoje zmysly. Film náročný ako pre samotných tvorcov, tak spätne v pamäti rekonštruujúc i pre diváka. A toto natočil Linklater po Before Sunset a divnej športovej komédii, ktorú som radšej nevidel. Ak hľadáte nevšedné, až postmoderné dielo na hlbšiu analýzu, práve sa naň pozeráte. Niekedy sa k tomuto kúsku, čiastočne vychádzajúcom z Dickovho života musím vrátiť. 85%

Nie úplne všedný, ale ani nepríliš originálny, i keď remeselne zručný a hutný moderný predstaviteľ westernového kríženca, ktorý mi, veľmi zjednodušene povedané (pretože nemám chuť ani čas to teraz viac rozvádzať), neposkytol novodobý žánrový zážitok, v aký som dúfal. A možno sa na tom podpisuje aj absencia sympaticky kladnej postavy (viem, že tým teraz podrývam snahu o nečiernobiele pojatie, ale tentoraz mi tam proste chýbala). Priveľa negatívnych postáv na tak nízky, nekrvavý rating a neprítomný drsnejší energický náboj, ako by si možno vyžadoval. Ale chyba bude asi aj vo mne. Nevylučujem, že sa ku komentáru ešte neskôr vrátim a vypľujem niečo solídnejšie. Istá spokojnosť s príbehom, hereckými výkonmi a technickou stránkou (kamera a hudba) tu však predsa je. 70%

Klasická velenárodná žánrová pochodeň z Číny, kde v lacných divadelných kulisách za podpory tragikomických teatrálnych výkonov stvárňujú Číňania i Japoncov (alebo akýchkoľvek iných Aziatov) a, samozrejme, nakoniec vždy v pomere síl (značne nepomerne) víťazia. Číňania predsa nebudú pozerať film, v ktorom to Japoncom poriadne nenatrú, nie? Tým viac, keď proti vychýreným majstrom postavia len mierne nadpriemerného učňa, ktorý v mihu zvláda všetky mysliteľné bojové umenia s gráciou a dôstojnosťou, ako to dokážu len Číňania. Ale pekne poporiadku. Ľudová (dalo by sa povedať, až buranská) komédia ťaží z pozície manželstva v národnom ponímaní a historicko-kultúrnych referencií, resp. rozdielov medzi Japonskom a Čínou. Prvá polovica je venovaná mladomanželským šarvátkam medzi Gordonom Liu (presne tým, ktorého si pamätáte aj ako starého majstra z Kill Billa) a Yukou Mizuko, ktoré podvratne narúšajú nedotknuteľné tradície v manželskom živote Číňanov. V tej druhej dochádza ku klasickému finálnemu stretu majstrov prekvapivo širokej škály bojových škôl (od šermu po ninjitsu), ktoré strieda vysokorýchlostný tréning hlavného protagonistu v klasickom pojatí modelu "from zero to hero". Dej je vyplnený tu viac, tu menej komickým situačným humorom, ktorý svoj pôvod taktiež nachádza na divadelných doskách. A práve toto očarujúco nostalgické spojenie kung-fu béčka, vratko humornej choreografie, bojov-nebojov, klasickej fabule a istej nepopierateľnej charizmy Gordona Liu spolu s výsmechom skutočnému bojovému umeniu a lekciám dejepisu na mňa tak skvele funguje. Zvuková kulisa je perfektná a dokonca pri mierne prehnanej (rozhodne však nie na úkor záživnosti) dĺžke zostal priestor i na nejaké to vyhranie sa s kamerou - napríklad scéna, v ktorej sa Liu rozpráva so ženou tak, že vidíme len jeho odraz v zrkadle. Nič svetoborné, ale perfektná bláznivá klasika, s občasnými nereálnymi súbojmi striedajúcimi pár skutočných bojových vychytávok (samozrejme s hračkárskymi zbraňami, ktoré tie skutočné nepripomínajú ani z diaľky). A aj nejaká tá inšpirácia pre Tarantina by sa tu našla. 90%

Srbská Motoko Kusanagi podliehajúca punkovej estetizácii v prvej polovici vizuálne nezaostávajúceho Klip-u rieši typické "problémy" študujúcej mládeže blízkej budúcnosti, aby si v tej druhej po dôkladnom prečítaní Asimovovho Dvestoročného muža dala rendez-vous s Neom a Blade Runnerom, a bola viac cyber v jednej veľkej reklame na Erste Bank. Dostatočne svojbytná, myšlienkovo i formálne nezaostávajúca zapadnutá perla východoeurópskeho animačného bloku z rúk Aleksa Gajica efektne využíva pokročilých žánrových trademarkov i uveriteľného zasadenia, ktoré si pochopiteľne svojou nadmieru realistickou antiutopickou víziou všedného života koketujúcou s prezieravým nadhľadom nevyslúži takú pozornosť, aká mu po práve patrí. Možno práve tým, že sa vyhýba romantickým klišé tradičného konceptu hrdinských mýtov, resp. superhrdinov. Viac u kolegu Artrana :-) 80%

Austrian extremity. Ojedinelý pokus o nonkonformnú, otvorene brutálnu štúdiu psychopata a 24 hodín v jeho živote. Myšlienkovú opozíciu voči tematicky spriazneným dielam Krzysztofa Kieslowskiho (Krótki film o zabijaniu) a Fritza Langa (M) mení, sníma z nej bremeno štatútu verejnej obžaloby a povyšuje na unikátne explicitnú a šťavnatú kameramanskú exhibíciu (výškové snímanie, prestrihy na detaily a tie najnepríjemnejšie pozičné uhly) so sugestívnym story-tellingom cez voiceoveri predčítané Robertom Hunger-Bühlerom. Realizmus, naturalizmus a animalizmus vo výbuchu nespútanej maniakálnej agresie, ktorá sa pozvoľne, dômyselne gradujúc vymyká kontrole a zmieta narušeným vrahom, čím zneisťuje diváka v otázka, či svoje dielo vôbec dokáže dokonať. Rybczynskiho kamera je bezkonkurenčná a Schulze je považovaný za jedného z priekopníkov elektronickej hudby 80. rokov, takže písať ódy na jeho adresu je úplne zbytočné. Polopatistické okienko je u konca, čas na finálny verdikt. 100%

Svieži vietor do sveta francúzskych undergroundových radikálov, tentoraz s prímesou surrealizmu. Ovplyvnení obrazmi slávneho umelca, nasadzuje Delépine koziu briadku a Kervern zamyká ústa a odhadzuje kľúč. Signor Dalí sa od šťastia obracia v hrobe. Od Kaurismäkiho si do Avida pre zmenu ukradli Kati Outinen. Len tá dadahumornosť mi už miestami dýchala na chrbát a v mysli mi vyvstanul jasný varovný signál "Je ne comprends pas!" Tentoraz preto "len" 90% *Zhliadnuté v rámci pofestivalovej dobiehačky belgického tandemu*

Truffautov detský hrdina preložený do dardennovštiny. Moderná francúzska spoločnosť, prvotný signál a symbol úteku (kto by si nespomenul na Les Quatre cents coups?), rozohranie detektívnej zápletky v prvej tretine, deziluzívny prechod do trpkej reality a šikmá plocha, na spodnom okraji ktorej zíva hlboká sociálna priepasť, z ktorej niet úniku. Láskavá réžia a citlivá práca s filmovým médiom podporeným clivými symfóniami klasických majstrov hudby dali vzniknúť jednému z najkrajších filmov o tej odvrátenej strane detstva. Nemám potrebu k tomu nič viac dodávať, to už robí film sám. 90%

[Cinematik 2014] (Pozn.: Videná digitálne zremasterovaná verzia k 90. výročiu narodenia a 15. výročiu úmrtia Františka Vláčila) V Markéte je toho veľa a ešte oveľa viac, keď vie človek čítať medzi riadkami. Ale je to film tak ťaživý, úmorný a silný, že pri každom pokuse formulovať to cítim, ako sa mi okolo krku sťahuje oprátka. Je v tom silne cítiť poetiku a zemitosť Tarkovského, Tarra, kronikárstvo na spôsob Germanovho životného opusu Trudno byt' bogom a dokonca naratívne epické obrazové rozprávanie Kurosawových Shichinin no samurai či Kagemusha, kde poetika japonského pomalého záberu vrcholí v krvavom masakre, ktorého nevyhnutnosť je absolútna. Prešpikovanosť náboženskou symbolikou, nádherou striedajúcou trýznenie, nejednotnosť hlavnej postavy a abmivalentnosť v počínaní jej i iných, vplyv rôznych kameramanských škôl a etablovaných strihačov, Liškov zhudobnený podkres... Nádhera. Len veľmi stručne a povrchne sa tu snažím o zachytenie niečoho, čo nie som schopný dostatočne a zrozumiteľne vyjadriť. Bolo by potrebné skúmať minimálne každú kapitolu oddelene. Ignorujte preto tento komentár, čítať to po sebe nebudem ani ja. Len podotýkam, že narozdiel od iných historických fresiek plných monumentálnych obrazov ma táto ani chvíľu nenudila. Dalo by sa povedať, že je Bibliou československého biografického filmu. Až sa mi nechce veriť, že sa niečo takéto skutočne zrodilo v našej zemepisnej šírke. Tie poznámky o pátose sú snáď zlý vtip. 100%

[Cinematik 2014] Čím menší a nenápadnejší, tým nekorektnejší a anarchistickejší. Čiernobiely nábeh do filmovej kariéry belgického tandemu (ktorý sa s okamžitou platnosťou zaraďuje ako môj druhý najobľúbenejší hneď za artgiallovú dvojicu Cattet-Forzani) pretŕha hrádzu nezastaviteľného prívalu uštipačného dvojznačného bipolárneho uškierania sa a štartuje príjemne nonkonformnú vozíčkarskú roadmovie plnú situačného humoru odkazujúceho na korene tvorcov v televíznych skečoch. Opäť delikátne rozohrané dobrodružstvo so spoločensky neprijateľnými charaktermi, satirizujúc putujúci do vysneného Fínska, kde stret s veľkým iniciátorom kinematografického príspevku Delépina a Kerverna, samotným Kaurismäkim predznamenáva očarujúci prechod deja do autentickej svojráznej poetiky očarujúceho Fína skrývajúceho sa v tragikomickej Tatiho hublotovskej Aaltre... Čo viac si festivalový divák môže priať? Jednoducho mi prirástli k srdcu, nehľadiac na to, aké kúsky beztrestne páchajú s mizanscénou a kamerou. A potom, že vozíčkari sú nudní... Model zneužívania spoločenských zásad prístupu k handicapovaným vypovedá o opaku. Čo na tom, že robia zbytku zlé meno? 100%

[Cinematik 2014] Istý článok pojednávajúci o Adieu au langage niesol titul "Godard a jeho pes". Výstižné. Ignorujúc protichodné názory haterov filmu (ktoré som si však pozorne preštudoval), rozhodol som sa prispieť svojou troškou, prachobyčajným náhľadom individuálnou optikou mňa ako diváka na zatiaľ posledné dielo veľkej osobnosti francúzskeho filmu. Večný avantgardný solitér a svetobežník-ideologický bigamista (ako tu bez ustania dokazuje) Jean-Luc Godard dosiahol úrovne konštantne sebestredného videoartu, ktorého egocentrická zahľadenosť do seba z neho činí rýdzo autorský fragmentálny rukopis. Na jednej strane nevyberavá vivisekcia fenoménu 3D (aneb kto chce kam, pomôžme mu tam, uhladená vizuálna atrakcia, ktorá sa stala symbolom dokonalosti diváckeho zážitku je tu s humorom Godardovi vlastným pokrútená a zvíja sa v komických kŕčoch) a opäť rušivá strihová skladba a montážna skratka (dohnaná do extrémnej opozície priľahlej stránky polarity akčného filmu - francúzskej gangsterky (pre plné pochopenie odkazujem na debutové A Bout de souffle), plus neodmysliteľne súvisiace mimozáberové násilie tu použité na povznesenie chvíľkového softhumanistického akcentu), na strane druhej ohromná studnica ideologických, mysliteľských, politických i literárnych prameňov, ktorá dáva postmodernistickej vízii vzťahového modelu "boy meets girl" v dramatickom žánrovom vzorci obšírny kontemplatívny rámec (príroda, ľudia, láska, svet, náboženstvo, spoločnosť, historická skratka, režimy, násilie, krása, smrť). Na prvý pokus sa tak nepripravenému divákovi môže zdať zmäteným, zmätočným a neusporiadaným bujarým opájaním sa samým sebou senilného starca, ktorý už nemá spoločnosti viac čo povedať. Godardovi však nejde (a ani nikdy nešlo, akákoľvek iná interpretácia jeho tvorby je chybná) o blaho a spokojnosť diváka; zosilňuje prostriedky na čo najdôslednejšie znepríjemnenie zážitku zo sledovania a zneužíva k tomu práve 3D, ktoré dlhodobo pranieruje za jeho povrchnosť a nedokonalosť, striedanie zvukových kanálov, utínanie scén, dialógové prechody (a práca s jazykom vôbec, ako na ňu odkazuje už názov, syntax tu hrá prim a jazyk ako nástroj vyjadrovania je pozbavený historických príkras a odsúdený na zánik ako zastaralý prostriedok komunikácie vyvíjajúci sa do bodu, v ktorom "každý bude potrebovať tlmočníka, aby rozumel tomu, čo hovorí") a čokoľvek, nad čím vládne železnou rukou revoltujúceho demokratického diktátora. Na detailný rozbor tohoto diela je potrebné ho vidieť ešte cca 9 krát a zavŕtať sa aspoň do polovice citovaných filozofov, umelcov, politikov či literátov, takže sa chýlim do finále. A keďže si môj komentár vyžaduje pseudohumorné zakončenie, dovolím si poznamenať, že toto skutočne nie je nič pre filmových dyslektikov trpiacich mozgovou dystrofiou. Či si to niekto zoberie osobne alebo označí za blábol, je mi z tej duše jedno. "Ach, bohové!" "Oh, film!" 85%