Madsbender

2x. Definitívne afirmatívna stvrdzujúca odpoveď beštiálne virtuózneho nerozlučného belgického dua Cattet-Forzani v otázke možností absolútnej ohýbateľnosti filmovej reality a nadreality. Amer bol predskokanom, L'étrange couleur des larmes de ton corps extatickým vrcholom, ktorý už má svojho systematického (a často dobre ukrytého) glosátora cez dialógy a repliky, príbeh, ktorý zachováva princíp jednoty (ten tam je koncept priezračne jednoliatych kapitol siahajúcich po perfekcii), zostáva však hypnotická strihová skladba plná prestrihov z detailov na polodetaily, polocelky a celky, ešte udatnejšie navŕšená, neriedená záplava audiovizuálnych vnemov a podnetov provokujúcich diváka, kompozícia a predely skúšajúce divácke oko. Z obyčajného sledovania filmu sa tu stáva seansa uctievačov aury filmového plátna, metastázy enfant terribles moderného európskeho art-thrilleru. Prenesenie genia loci secesného domu, obsadeného filmovým štábom, je úplné. Vnútorná kompozícia interiérov zdobených barokovými obrazmi, zrkadlami, okennými mozaikami a množstvom sklenených propriet dáva priestor výraznému vyniknutiu presvetlených a tmavých miest, ktoré nechávajú miesto predstavivosti hrdinu i diváka. Práca s predkamerovým priestorom par excellence. Farebné experimenty už sú rutinou, čo neznamená, že na každom rohu opätovne neohurujú uhrančivými obrazmi. Rytmike simultánnosti hudby (štýlovo vypožičanej z talianskej kinematografie prevažne 70. rokov) a pohybu podlieha všetko. Príbeh by mohol byť jednoznačným, no uprednostňuje rozvrstvenie na pohlcujúce, sexuálne vzrušivé puzzle utkané z hodvábu a oceľovej čepele. Aby to nebolo také jednoduché, Cattet&Forzani si vypožičiavajú pár trikov od majstra Davida Lyncha a uväzňujú diváka spolu s postavou hlboko do jeho mysle, pred zadné vrátka trinástej komnaty temnoty. A potom sa už len hrajú - sen stavajú do rovnocenného postavenia voči realite, čím je hranica zmazaná a v postupných vlnách halucinácií, opakujúcich sa výjavov a skrytých vodítok strácajú pokusy o ich rozlíšenie význam, ale to pre príbeh nie je podstatné. Krása a smrť ruka v ruke v ústrety esencii magického filmového zla. Budem vyzerať akúkoľvek možnosť vidieť to v krátkej dobe opäť. 100% [Cinematik 2014] Tak sa ona možnosť naskytla a prežil som znásobené hektické vyvrcholenie umocnené dusivým temporytmom a vedomým, že patrím medzi okrajových divákov, ktorých tento diabolský splodenec nadobro uzamkol v magickej hračkárskej skrinke. Následná dekompresia spôsobená znovuzrodenou a navrátivšou impresiou z opusu magnum trvala ešte hodne dlho po dobehnutí trademarkových záverečných titulkov.

Film, ktorý zaspal dobu a účinne uspal väčšinu divákov. Dôsledne nezaujímavý, bezvýrazný a do značnej miery vo výsledku i hlúpy nepodarok (parohy tomu nasadzuje druhá polovica a hlavne záver) bez hereckých výkonov a s hlavnou postavou, ktorá si prechádza nepríliš uveriteľnou vnútornou premenou. Režijne nepríliš zvládnuté, bez jasného tempa, rutinne natočené a absolútne ignorujúce diváka, uprednostňujúc polopatistické servírovanie porevolučnej atmosféry. Trochu viac v recenzii.

[Cinematik 2014] Doslovný a fyzický strach z pohlavných chorôb ako nosný motív nezávislého coming of age hororu s neustáleným prenasledovateľom a sociálnym presahom. Dlhé vťahujúce jednozáberovky (pomalé snímanie 360 stupňov na mieste, chodby - kamera akoby imitovala neustále približovanie prenasledovateľa), netradičná práca s napätím v interiéroch a exteriéroch (vzhľadom na divácke očakávanie príchodu zla a absolútne zžitie sa s postavou pri sledovaní možných únikových ciest) a minimalistický elektronický soundtrack, ktorý sa v okamihu dostane pod kožu. Perfektná je aj montáž a použitie brilantnej godardovskej strihovej skratky v "Jay got a gun" pasáži. Plavárenská časť v poslednej tretine evokuje vyvrcholenie Alfredsonovej adaptácie Lindqvistovho Låt den rätte komma in. Mám však aj podobnú výhradu ako u spomínaného dielka - trochu skrátiť. 80%

[Cinematik 2014] Boyhood Heleny Třeštíkové (mimochodom, videla ho dva razy a údajne bola z neho absolútne nadšená), ktorý ohromuje neplánovanou náhodnosťou konceptu a zhrnutím všetkého do prostých 83 minút výsledného materiálu. Navyše funguje aj v druhom pláne ako podnetný kontemplatívny zážitok povzbudzujúci ku komplexnejšiemu zamysleniu sa nad dobovým a politickým kontextom. 80%

[Cinematik 2014] Mitana je rozhodne mojou šálkou kávy, ale túto poviedku nepoznám. Kazimírov film je však veľmi povrchný, formálne v pár momentoch (záber z výšky na kruhový objazd) zaujímavý, ale ani sa nepokúša vymaniť zo zástupu rutinných študentských projektov. Dialógy a dramaturgia sú podradné a na herecké výkony nezostáva príliš priestor. Opäť sa však raz nechávam ovplyvniť osobnými preferenciami a sympatiami k obsadeniu, preto jemne nadhodnocujem. Hrčku začínam mať skutočne rád, má veľký potenciál. Len škoda, že ním plytvá v takýchto generických polotovaroch. 50% UPDATE: Neuškodí, keď sa človeku dojmy trochu rozležia v hlave. Podarilo sa mi oprostiť od vnútorných zábran, a tak môžem udeliť zaslúženejšie hodnotenie. 40%

[Cinematik 2014] Hanekeho strihač sa chcel predviesť a natočil širokouhlý western západného razenia v alpských exteriéroch, ktorého ambície siahajú až na Oscara. Jemne artový, dusný, oldschoolový a atmosférický. Miesto toho som však videl prvoplánový a predvídateľný nudný nalinkovaný žánrový vzorec, ktorý kopíruje otrepané postupy a zasadzuje ich do atraktívneho vysokohorského prostredia. Kamerové jazdy prírodou a detailné zábery, v ktorých sa Prochaska vyhral s kompozíciou a výtvarným riešením sú úžasné, ale zvyšok je úplne mimo toho, čím chce byť. Eliminačná pasáž v horách je zrejme nevydarenou alpskou paródiou na Ramba, pátos neskutočne irituje a rámcovanie filmu modernými anglicky naspievanými témami, ktoré absolútne nezapadajú do ostatku soundtracku, som nepochopil (byť majú byť predzvesťou a emblematizujú pobyt amerického hrdinu v horách, IMHO sa ich využitie míňa účinkom). Plus Rileyho ksicht mi do takýchto rolí nesedí a na 20 rokov (ako by podľa logiky filmu mal mať) nevyzerá ani omylom. Malicherne strodoprúdová záležitosť. 40%

[Cinematik 2014] Väčšinou vo filme nájdem aj to, čo tam nie je, tu som však nenašiel nič. A i keď to bude znieť primitívne, aj to mohlo byť natočené lepšie. 30%

[Cinematik 2014] Pôvodnú verziu som nevidel, takže som oprostený od porovnávania. Predne sila Maniaka spočíva vo forme, nie obsahu. Využitie subjektívnej kamery len ťažko hľadá konkurenciu, retro elektronický soundtrack rozprúdi krv v žilách a gore je pôsobivé. Umelecky pojatý a do umeleckého prostredia zasadený horor však trpí nedostatkami v oblasti, ktorá robí problém mnohým podobne soft-artovým filmom, a to je fabula. Jednak je hlavný antagonista doslova vystavaný na tom najjednoduchšom freudovskom modele zvrátenej sexuality a narušených rodinných vzťahov, jednak sú po celom, relatívne plytkom deji rozsiate absolútne žánrové klišé a stereotypy (obeť vždy zvolí najhlúpejší spôsob úteku a zabijak ju bez ohľadu na rýchlosť vždy dostane). Ku koncu je vývin čoraz predvídateľnejší, ale aj po celú dĺžku Khalfoun nevie udržať konštantné napätie, ale osciluje medzi genialitou a nudou. Pritom nápady ako nabúranie diváckeho vnímania určitých sekvencií pomocou opakovania určitých scén z inej perspektívy ako očami hlavnej postavy, prípadne prostredníctvom fotografií sú zaujímavé a majú potenciál, ktorý žiaľ zostal nevyužitý. A podobné impresie mám z celého filmu. 60%

[Cinematik 2014] Byť Hitchcock kamionista, natočil by Roadgames, s gráciou vystavaný inteligentný "cestný thriller" so šarmantným Jamesom Stewartom v hlavnej roli. Aspoň to sa nám snaží Franklin povedať. Lenže on nie je Hitchcock, Stacy Keach v roli muža trpiaceho halucináciami a rastúcou paranoiou na stope zločinu (nech je akokoľvek vynikajúci) nie je Stewart a ten film nie je tak inteligentný. Pomalé tempo rozprávania ozploitation modelu a slabé napätie vynahrádza nadhľadom a ostrovtipom hlavného hrdinu, ale nezáživnosť množstva sekvencií je stále ubíjajúcejšia. Pocta Hitchcockovi a jeho klasickým motívom (priame citácie Vertiga) sa tak z diváckeho uhlu pohľadu mení na trochu neohrabané variovanie maestrových obľúbených prvkov. Násilie mimo záber a potlačená dravá dráždivá sexuálnosť drsného príbehu s až psychologickými kontúrami prispievajú k zmiešaným pocitom z filmu. Toto je jasný kult, ale len pre úzky okruh divákov, do ktorého, žiaľ, nespadám. 65%

[Cinematik 2014] Ambivalentne anarchistická komédia, dehonestujúca a parodickými figúrami vysmievajúca život podľa normy i spoločensky neprijateľnú revoltu uprostred finančnej krízy. Dvaja bratia, dva pohľady na svet a opäť skvelá, obsahovo i vizuálne nápaditá šaškáreň, i keď nie až tak humorne úderná a zvláštna ako Mammuth. Poelvoorde, ktorého si stále veľmi dobre pamätám z role zabijaka v Man Bites Dog sa s Dupontelom skvele dopĺňa a herecká chémia medzi nimi je presvedčivá. Chýba tomu len ten náboj, ktorý Kervern a Delépine predviedvádzajú vo svojich predchádzajúcich filmoch. I tak stále vysoko nadštandardná zábava, pre divákov tvorby francúzskeho tandemu nezasiahnutých dokonca jedna z komédií roka. 80%