Madsbender

[Cinematik 2014] Väzenie ako trvalé tetovanie, doživotná značka, ktorá nezmizne. Miro Remo slávi comeback zručným uchopením ťažkej témy, ktorú pitvá s potrebnou vážnosťou, ale aj vítaným nadhľadom. Portrét dvoch mužov v bludnom kruhu nefunkčnej resocializácie a návratov za mreže je silným kalibrom. Tvorcovia však dokument zvládli "predať", teda urobiť divácky atraktívnym, no zároveň miestami veľmi nepríjemným. Klobúk dole, výkladná skriňa slovenského filmu - dokument - z rukáva vytiahla ďalšie eso. 85%

[Cinematik 2014] Video performance s dôrazom na choreografiu a fyzický story-telling telom a obrazom. Poetický abstrakt. 70%

[Cinematik 2014] The so-called life... Život plný vrúcnych momentov si zaslúži plné hodnotenie... ale predsa, moje súznenie s filmom nebolo absolútne. 85%

[Cinematik 2014] Až prirýchlo vyčerpaný námet, ktorého sila sa s každým ďalším, čiernym humorom, láskou a alkoholom presakujúcim ohnivkom reťaze prepletených príbehov vytráca. Severská poetika, prírodná krása a láska k zvieratám z každého políčka filmu priam sálajú, ale na nohách ho po celý čas neudržia, a humor i dôraz na dramatickú rovinu vzťahov pomaly vyprchajú. 70%

[Cinematik 2014] Tragikomédia o tom, že aj banda malomestských idiotov môže vytvoriť dobre zohraný tím. Nič nové, zato herecké výkony sú na úrovni a koketovanie s divadelným pôdorysom znesiteľné. Na jedno pozretie nenútene príjemné. 75%

[Cinematik 2014] Sofistikovaná a surová queerovka, ktorá si s až puntičkárskym perfekcionizmom potrpí na hlboké rozvedenie sugestívne sa vyvíjajúcich charakterov postáv. Brilantná symbióza dramatickej vzťahovej šarády a temného thrilleru, v ktorom napätie graduje až na hranicu únosnej miery, pričom však nestráca jemnocit, ani v krátkych zábleskoch sa prejavujúci zmysel pre humor. Mužík za kamerou menom André Turpin je pre Dolana hotovou výhrou v lotérii a jeho podmanivé obrazy doplnené excelentným výberom a zapojením hudby spolu so zvrátenou vnútornou logikou (ne)reality divákom zarezonujú. Herecké stvárnenie postáv s charakteristickým spôsobom obliekania, rozprávania a konania je takmer bezchybné. Avšak až nepredvídateľnosť ďalšieho kroku či zvratu ich posúva na novú úroveň. Razantná zmena formátu obrazu v dvoch najmrazivejších scénach je priam geniálnym a progresívnym krokom mladého tvorcu, ktorý si je vedomý svojho talentu. Tom à la ferme je naratívne komplexným uzavretým celkom, v ktorom sú všetky zložky natoľko výrazné a nepriestrelné (ako napr. motivácie postáv), že žiadna z nich neprebíja ostatné, ale fungujú ako dômyselný organizmus, ktorému nič nechýba, ani nemá nič navyše. Som úprimne ohromený. 95%

[Cinematik 2014] Exhibícia ničoty a maratón nekonečna v existencionálnej dráme o tragédii všednosti a dospievaní v dome, ktorý zachraňuje i ničí. Dlhé pomalé jednozáberovky zdôrazňujúce nehybnosť, hlavná hrdinka recitujúca v duchu intelektuálne frázy, sexistický podtón a umelý, vypočítavý pseudoumelecký koncept. Chápem (a cením si) všetky rozhodnutia, ktoré van der Dop učinil v prospech dojmu šedej reailty, ale výsledok je bezduchý, bezzubý a mdlý. Žiaden výrazný prvok ma nevytrhol z pocitu banálnosti autorskej výpovede. Supernova je len ďalším vyprázdneným cvičením na tému dospievania a objavovania vlastnej sexuality z pohľadu mladého dievčaťa. Cením si však skôr umnejších umeleckých reflexií témy, aké skýtajú Amer či Stoker. Preto by som bol radšej, aby si režiséri s prehnanými ambíciami riešili svoje problémy mimo plátna. V takejto forme je to len prostá nuda. 40%

[Cinematik 2014] Road movie: Crouton edition alias 35mm anarchia (aspoň v tomto formáte som mal možnosť dielko tandemu Kervern-Délepine vidieť) a nevyspytateľná žánrová revolta. Trpká realita rafinovane zahalená svojskou surreálnou poetikou, zavrhujúca skostnateľosť francúzskeho hlavného prúdu a sršiaca nápadmi, netradičným rozprávaním príbehu, prazvláštnymi obrazmi, vsuvkami narúšajúcimi chronológiu a pôsobivými audiovizuálnymi trikmi. Telesná postava Depardieua využitá do posledného mililitru tuku. Grandiózna ukážka sebestačnosti európskej nezávislej scény a nádych "toho pravého umenia". 100%

Štvrtý Kameňák by sa dal najlepšie charakterizovať prirovnaním k jazyku postáv - chceli by nadávať, ale horko-ťažko zo seba dostanú prosté "Do prčic!" Ako panic trápne stepujúci pred dverami spálne. Predsa si však myslím, že je to stále menšie zlo ako pôvodná trilógia; holt zmena režiséra je aspoň trochu poznať. 5%

Upozornenie: nasledujúci komentár bude obsahovať spoilery. Strhujúci kríženec žánrových a kinematografických postupov na hrane dvoch definičných ér Hollywoodu, ktorý dal vzniknúť mrazivej spoločenskej štúdii zločinu a trestu. Langovi hrdinovia sa naučili rozprávať a priniesli na plátna príbeh, ktorý ovplyvnil nespočet ďalších filmov a diel. M balansuje na hrane niekoľkých žánrov. Azda prvým, o ktorý pri sledovaní zavadíme je nestriedmo popisný a obrazovo doslovný dokument o metodike postupu policajného vyšetrovania v prípade série vrážd, ktorý sa s úvodnými titulkami nezačal (a, i keď už vieme, ako dopadne, so záverečnými nekončí). Tým druhým je film-noir, zastúpený samotným ústredným motívom zločinu a hlavným antagonistom, vytrvalo unikajúcim pred spravodlivosťou i organizovaným podsvetím, ktoré si vzájomne prekážajú a tým celé vyšetrovanie komplikujú. Tretím je spoločensko-politická sonda do dobových pomerov a nezávideniahodnej situácie, v ktorej sa mnohí (vrátane umelcov a tým pádom i samotného Langa, ktorý odmietol stáť v čele filmového priemyslu meniaceho sa Nemecka) znenazdajky ocitli. K slovu sa preto okrajovo dostáva aj byrokracia "tých hore" a snahy o diplomatické vykľučkovanie zo situácie. ////////// Ako jeho v poradí druhý najznámejší film bol, je a bude neustále porovnávaný s Metropolisom, ktorý bol neporovnateľne výpravnejší a veľkolepejší. Pritom je M minimálne rovnako pôsobivý a to aj pri svojej zdanlivej jednoduchosti, komornosti a minimalizme v kombinácii s chladným realizmom. Je na ňom vidieť sériu inteligentných a nápaditých rozhodnutí, resp.riešení ako vizuálnej stránky (často citovaná úvodná pasáž s tieňom, využívanie plagátov a oznamov na sprostredkovanie informácií pomocou obrazu, dynamický strih vo vybraných pasážach), tak zvuku - absencia hudby prekvapí, ale má svoj dôvod; vďaka tomuto banálnemu detailu musí divák venovať filmu väčšiu pozornosť a poľahky si potom všimne iných zvukových efektov a prejavov, čo je pre dej zásadné. Práve tak si ľahko zapamätá vrahov popevok, ktorý sa neskôr ukáže ako rozhodujúci pri finálnom usvedčení vraha, ktorý je dopadnutý v pôsobivo premyslenom slede scén v kancelárskej budove. V záverečnej časti do popredia vystupuje psychologická dráma narušeného jedinca, zločinca, ktorého súdia sami zločinci a chamraď, a vyžadujú smrť aby tak dokázali, že s ním nezdieľajú a ani nechcú zdieľať spoločné miesto pod slnkom. Oko za oko, zub za zub - nedbajú, že to znamená chladnokrvnú vraždu. Myšlienka sa tým mení v obžalobu spoločnosti podobne, ako v Kieslowského Krótki film o zabijaniu (že obaja režiséri zdieľajú odpor k trestu smrti je teda divákovi viac než jasné). Samotný fenomenálny výstup, teda doznanie Petera Lorreho v závere je jedným z mála prvkov doznievajúceho nemeckého expresionizmu a divadelnosti vo filme (a nie je jediným hercom, ktorý ho evokuje). Pár sekúnd pred koncom sa Fritz Lang otáča na diváka a vraví -"Vy ste zodpovední, vy máte veci v rukách. Vy, obyčajní ľudia, nikto iný. Pretože i keď si to nemyslíte, práve vás sa to týka." 100%