ScarPoul

Aj napriek tomu, že je to vlastne film o čakaní na prvú menštruáciu ( takže cielovka veľmi nie som) tak nesklamal. Neviem čím to je, ale je to už v poradí druhý film od Kelly Fremon Craig, ktorý je citlivou sondou do duše mladých ľudí. Vôbec nie hlúpe. Emočne vyvážené. Dojímavé, veselé, vtipné a hlavne úprimné. Je tam veľmi veľké množstvo vecí, ktoré prichádzajú so sebauvedomením a som veľmi rád, že skutočná dráma je len v tom, že si niektoré postavy k sebe snažia nájsť cestu. Práve tá úprimnosť z toho robí niečo viac. Bez hluchého miesta, s peknými momentami a uveriteľnou a milou hlavnou hrdinkou. Svieže a naozaj príjemné. Hansa Zimmera som tu vôbec nepostrehol.

Nejako som viacej veril Odyssei strachu v podaní Ari Astera než Lanthimosovej ceste po sebauvedomení - či už sexuálnom alá Henry Miller alebo intelektuálnom alá Freud. Psychoanalýza a postavenie ženy v spoločnosti od narodenia po dospelosť prechádza rôznymi etapami a hoci Emma Stone herecky zobrazuje každé jedno zastavenie bez najmenšieho zaváhania a s obdivuhodnou odovzdanosťou, vo výsledku je film až tak výrazným mixom rôznych žánrov, vtipov, metafor, obrazov a sexuality, až som zostal úprimne zaskočený. Chápem o čo tvorcom išlo. A určite tomu neupieram kvality. Podľa hodnotení je jasne vidieť, že film sa skôr páči. Mňa to bohužiaľ divácky minulo. A v poslednej časti s Chrisom Abbottom som sa dokonca pristihol ako sa nudím. Extravagancia, ktorá je zaujímavá práve svojou otvorenosťou, ale nevidím v nej potenciál aby sa stala klasikou alebo míľnikom. To isté si ale určite povedali tí, ktorým minulý rok všetci vychvaľovali Everything Everywhere all at once, pričom tam pre nich nebolo nič, čoho by sa mohli chytiť a čo by mohli oceniť. Ja to mám tento rok bohužiaľ s Poor Things. Pre mňa najslabší Lanthimos.

Sandra Huller vo veľmi vďačnej úlohe. Jej herectvo je tu využité na maximum, má rôzne polohy a vrcholy a každý jeden zvláda na výbornú. Takto to mala Cate Blanchett v Tárovi. Čo sa týka filmu veľmi pekne pracuje s očakávaním a pochybnosťami. Charakterovo je presný a vývin hlavnej udalosti uveriteľný. Síce je to komornejší príbeh založený na dialógoch, ale film nemá veľmi prečo nudiť. Keď sa samozrejme na neho správne nastavíme. Čo mi možno trošku vadilo bolo doznievanie filmu. Bolo tam občas cítiť scenáristickú vykonštruovanosť, čo bola na jednu stranu škoda, ale nikdy to nebolo rušivé. Najväčší dopad, ktorý mala táto udalosť na syna, je ale zahraný presvedčivo. Druhý krát si to asi už nepozriem, ale aj napriek tomu som si film užil.

Neupieram tomu kvality. Ale príbehovo to ide mimo mňa. Je to určené hlavne deckám. So všetkými pesničkami, tančekmi a absurditami. Tu má dospelý vstup zakázaný. Na druhú stranu to nie je vôbec hlúpe alebo prvoplánové: Účel to splní. Len, bohužiaľ, už nemám 10 rokov.

Film, v ktorom dominujú emócie, scény a uvedomenia, ktoré sú mimo obraz, alebo sú len naznačené. Glazer až s dokumentaristickou presnosťou sníma obyčajný život a kariérny postup jednej nemeckej rodiny. Uprostred najväčších hrôz. Náznaky ďalších vecí vo vývine rodiny, či už je to nevera, odsúdenie od najbližších ( matka) alebo uvedomovanie si vlastnej dominancie u detí je desivé. Ale len do momentu, kedy nám umne vo finále Glazer neukáže, ako sa to vlastne všetko skončilo. A tá údernosť a nezmyselnosť je o to smutnejšia, desivejšia a depresívnejšia. Zaujímavý film o ktorom stojí zato rozmýšľať a možno aj diskutovať. Ale s kým a kedy a za akých okolností netuším. Každopádne to stojí za videnie.

Wana tu cítiť len v jednej jedinej scéne a tou je útok na základňu v sopke. Inak je to digibordel, ktorý sa priživuje na líniách načrtnutých prvým dielom, ale bez akejkoľvek snahy ich uspokojivo zakončiť. Mimo tejto jednej scény, je najlepšou častou filmu vzťah Jasona ako Arthura a Patrika ako Orma. Mytológia išla preč. Nastúpili masívne zachraňovačky v poslednej chvíli. Emócie išli úplne do úzadia a znova sa raz potenciál ( pripomínam, že citeľný) nechal spláchnuť do záchoda. Viem s úplnou istotou, že takto pôvodná verzia filmu, scenára a celkovo príbehu nevyzerala. Toto je veľké sklamanie a smutná rozlúčka so Snyderversom, ktorý mohol priniesť iné korenie do komiskového žánru. Tieto decké výplachy bez hĺbky už robí Marvel. A posledných pár rokov rovnako zle. Lovecraft by zaplakal.

Málokedy sa stáva, že každá jedna zložka vo filme je na správnom mieste. Deje sa v praví čas a tým spôsobom docieli, že všetko od prvej do poslednej minúty funguje ako má. Jediný kto dokáže Villeneuvea prekonať je on sám. A zase mi raz servíruje zážitok, ktorý bude dozrievať ešte niekoľko dní. Bol som dojatý, ohúrený a potešení. Stále ešte existujú tvorcovia čo robia filmy rovnako, ako keď som sa do filmu prvýkrát zamiloval. Vďaka Bohu za to.

Ono asi výhoda oproti seriálom je, že to nenudilo. Ale bola tam spievajúca planéta plná ľudí ( čo mi príde únavné). Každá jedna planéta a sféra je v zásade plná ľudí. Nie humanoidov. Ľudí. Ústredný motív neustálej zámeny cez schopnosti bol nápaditý a svieži, ale absolútne nevyužitý. Dalo sa z toho vyťažiť všetko. Emócie, napätie aj humor. Nič z toho sa nestalo. Carol Denvers má úplne iný charakter, ako v predchádzajúcich filmoch a v zásade tu nie je nič pamätné a funkčné. Finále je zlý vtip. Rovnako aj záporák. A rodina Ms. Marvel je koncentrované zlo bez akejkoľvek uveriteľnej emócie. Aj Samuel L. Jackson pôsobí dojmom, že už je toho na neho v tom Marvel vesmíre skrátka moc. A to mal za sebou aj ten príšerný seriálový fail Secret Invasion. Zbytočnosť na úrovní tretieho Ant-mana.

Výborný Martin Freeman a to je asi tak všetko. Bartlett nie je ani kontroverzná, ani nemá cit pre atmosféru a väčšina dialógov pôsobí divadelne a neprirodzene. Absolútne nevyužíva prostredie a neprebúdza morálne a etické otázky, ako by sa ohľadom takéhoto diela žiadalo. Je to výsek zo života postáv, z ktorých žiadna nemá dostatočnú hĺbku. Štve ma to, lebo potenciál to malo. Takto je to bez čohokoľvek čo by to robilo špecifickým. Dokonca aj vo filmografií Ortegy a Freemana je to len drobná vlnka, ktorá zase zmizne a všimne si ju len málokto. Oceňujem len to, že to nebolo nudné. Len strašne šedé. Bez akejkoľvek emocionálnej farby.

KOMOREBI is the Japanese word for the shimmering of light and shadows that is created by leaves swaying in the wind. It only exists once, at that moment. Ja tie vyprázdnené naratívy jednoducho milujem. Perfect days je čaro smutná obrazová poézia tváriaca sa, že je o šťastí, pričom je vlastne celá o smútku. Kódži Jakušo je v úlohe tichého upratovača toaliet nezabudnuteľný.