Autogram

Surový príbeh zo surovej diktatúry, a to je väčšina potenciálnych brutálnych scén vynechaná alebo rozostrená, aby bol film ohľaduplnÿ aj k neotrlému divákovi. Malý Udaj Saddám ako syn veľkého Saddáma je poriadny zmrd a stále iba čakáme, kedy mu to niekto spočíta a stále nič. Na necelé dve hodiny film toho stihne veľa v dosť veľkom časovom období, takže som sa nenudil. Len som celkom nepochopil význam dvojníka, o ktorom každý vie, ale asi to nejaký účel malo.

Trochu nerozumiem tomu pátraniu po tých udalostiach, keď ľudský mozog pracuje tak, že zabúda príliš traumatizujúce udalosti, aby sa z toho človek nezbláznil. Ale možno nie u každého je to tak a hlavnej hrdinke to pátranie a pravda prinášali úľavu. Film je to citlivo natočený, aj s malou pointou, ale nie celkom určený pre mňa, preto iba priemer. –––– Nevedel som, čo povedať. Hanbil som sa, že ja žijem.

Samotný skutočný príbeh je niečo výnimočné, ale filmové spracovanie ani nie. Zachraňuje ho hlavná predstaviteľka a jej detektív, na ktorého si ale musela dosť dlho počkať. –––– Bola úplne iná ako ostatné. Bola výnimočná.

Ako povedal komentátor, chvíľami to bolo ako technopárty na Ibize, ale staré dobré sedemdesiatkové a osemdesiatkové veci z albumov Oxygène, Équinoxe a Rendez-Vous v moderných úpravách ma vrátili do mladosti až detstva a vtedajších pocitov z tejto mimoriadnej hudby.

Ľutujem, ale napriek očividnej snahe, dobrému námetu a hercom ma tento film nijako nezaujal. Pekne hrajúci herci dokonalým spôsobom prednášajú to, čo majú, ale nedokázalo ma to dostať do deja a tiesnivý pocit začiatkov komunizmu sa nedostavil.

O skupine ABBA už bolo natočené asi všetko, všetky pesničky sme počuli tisíckrát, všetky klipy s excentrickými kostýmami sme videli stokrát a podobne aj zábery z rozhovorov, zákulisia alebo súkromia. Ťažko si viem prestaviť, že by v dokumente z tohto roku mohlo byť niečo nové. A ani nebolo, okrem muzicírovania s Oliviou Newton John v Amerike, to som ešte nevidel. Naviac je dokument na konci nejako seknutý, akoby sa malo očakávať pokračovanie. Takže len tri hviezdy a keby to bol môj prvý dokument o skupine, tak by to mohlo byť za štyri.

Počítačový expert na vozíčku bojuje svoju mission impossible. Začína aj končí to rozpačito, ale viac ako polovicu času je to slušný napínak. Keď nehľadám logiku, tak obetujem aj tie štyri hviezdy, ale fakt sa netreba veľmi zamýšľať, lebo

Po hranom seriáli mi prišiel vhod na osvieženie skutočných spomienok dokumentárny seriál. A to v tomto poradí, naopak by to nebolo vôbec dobré. Dokument je napoly z archívnych záberov a napoly z výpovedí priateľov, spolupracovníkov, súčasníkov a jedného fanúšika. Dobre zostrihaný, výpovede vhodne zvolené, niekedy až do detailov, kritický k bulváru a najviac ma zaujala Tereza Pergnerová, čo by som určite nepredpokladal. Veľká škoda talentu Ivety.

Už po prvých minútach som pochopil, že je to taká Jednotka príliš rýchleho nasadenia prispôsobená slovenskému prostrediu divokých deväťdesiatok. Ten strih a prostredie bolo úžasné, príbeh už trochu menej, keď hlavne na začiatku akosi viazol. No ale postupne sa z toho dostal na pekné štyri hviezdy. –––– Za to, čo spravil, by mal sedieť. –––– On je taký dobrý človek, že keby ma poslal do riti, tak sa na tú cestu budem tešiť.

Konečne dieťa, ktoré, ako vieme, Ivetu nesrovnalo, ale hlavne môj obľúbený Dracula a aspoň jedna pesnička z neho za do seriálu dostala. Je to vlastne jediná vec, kde som Ivetu videl naživo, muzikál bol pre mňa životný zážitok, a tak som sa vedel vcítiť aj do toho fanúšikovského páru, ktorých príbeh sa konečne s Ivetou spojil. V komentároch tu nerozumiem porovnávania spevu Fialovej s Bartošovou. Zhostila sa toho dobre, a keby Fialová spievala ako Iveta, tak by predsa nebola seriálová herečka, ale slávna speváčka. –––– Myslet si to můžeš, ale Karel by tě nikdy neobsadil. Jsme kamarádi, tohle by mi nikdy neudělal. –––– Nakonec nás mají za zboží. Laciné. Já vím své...