rowdys

Ako nefanusik Star Wars hladny po niecom, co by sa aspon vzdialene ponasalo na Firefly som sa po oslavnych recenziach a ubezpeceni, ze nemusim poznat kontext ani SW lore do Andora pustil, nech si skratim cakanie na Dune: The Sisterhood. A ako som do toho siel s nizkymi ocakavaniami, tak som po 12 epizodach vysiel spokojny. Hoci Andor zo mna nespravil Star Wars konvertitu, tato Rogue One odbocka, ktora sprvu mala skor moju zvedavost, ziskala moj zaujem a vratim sa i po druhu seriu.

Na to, ze Russel mal udajne po 14 draftoch scenara material hodny romanu, to Amsterdam vobec neodrzkadluje a do kin sme dostali hned z uvodu 'Extended Cut', o ktory sa nikto neprosil. To, co som si po zhliadnuti skveleho traileru myslel, ze bude 135 minut nabitych komplotom Wall Street Putsch, sa zacina formovat az daleko po prvej hodine, ktora je plna vztahovej vaty ustrednej trojice a je uplne jedno, ze jej dala tvar stvrtina Hollywoodu. K pointe zvrhnutia Roosevelta fasistami sa dostavame az po 90 minutach a ked to malo okrem historickych realii zaroven hrat paralelu s utokom na Capitol, tak sa Russel sekol hned dvakrat, z toho jeden krat v strizni, na podlahe ktorej malo ostat aspon 20 minut filmu. Jeho fraska nefunguje rovnako ako Bale imitujuci Petra Falka a Al Pacina. Esquire to zhrnul vystizne: Amsterdamu uz chyba len zaspievat si v zavere Imagine v podani celeho hereckeho ansamblu.

Az do prvej kvapky krvi je to vyborne budovany mrazivy horor, kde fakt zo servirovanych naznakov netusite, kam to cele dospeje, ale potom akoby scenaristovi vytrhla z ruky pero besna opica a zacala carbat hlava nehlava a tych bezchybnych prvych 40 minut ide volnym padom do prdele. Z epizodickej stavby pribehu je citit, ze reziser prichadza z prostredia, kde 5 rokov tocil len kratke skece a odrazu musi prejst na koherentny celovecerak, no rozsype sa mu to totalne pod rukami. A viac k tomu vlastne ani nie je co dodat. Premarnena sanca roka so skvelym synth dark ambientom, ktory mi miestami pripomenul Quake OST od Nine Inch Nails.

Spotify sa v 2022 dostal konecne do ciernych cisel a tak nastal spravny cas pozriet sa na historiu posunu dalsej paradigmy nasej ery, ktoru sa nepodarilo dokonat Pirate Bay ani Napsteru, ale az sluzbe Daniela Eka, ktora napriek vsetkym obavam nepolamala nikomu chrbticu, napriek tomu, ze vydavatelstva boli uz v stave, ze si vykrutia krky i same. The Playlist je Social Network hudobneho priemyslu, ci uz z pohladu beletrizovaneho pribehu, ktory ale neulietava daleko od faktov, podobne ako Fincherov majsterstuk, tak aj po technickej a vypravnej stranke a pre mna je zatial najlepsou miniseriou roka. Scenar sa sice nepriblizuje kadencii Sorkinovych dialogov, jeho sila ale tkvie inde - netoci sa len okolo wunderkida Eka, ale porcuje epizody do dalsich piatich prelinajucich sa perspektiv - pohlavarov Sony Music a Universal Music, Spotify pravnicky Petry Hansson, hlavneho investora Martina Lorentzona, lead programatora Andreasa Ehna a spevacky Bobbi T. Pohlad kazdej z postav na molocha vo forme ideovo zastaraleho obchodneho modelu a jeho prerod na podobu aku pozname dnes ma rovnake gule ako energicky soundtrack a nebyt fyziologickych potrieb ako spanok, mal som chut to vsetko exnut s rukou hore na jedno posedenie. Smutne je, ze The Playlist asi ostane spiacim hitom, hoci by si zasluzil obrovske publikum. Na zamyslenie tiez ostava, ze napriek vsetkemu co pokrok v Spotify ere priniesol si samotni interpreti s novonadobudnutymi moznostami nekonecnej expozicie na tantiemoch velmi nepolepsili.

Pantheon ma konspiracnu linku Neuromancera, metaverse Snow Crashu, studiu humanity, vedomia a singularity Transcendencie a vsetky predpoklady na poriadny live action, do kralicej nory ktoreho sa ale Silverstein rozhodol nespadnut a svojej vizii dal tvar este obrazotvornejsim sposobom - animaciou. Nejedna sa o ziadne head-first fast-paced 20-minutove Edgerunners anime, ale o sprvu komornejsiu dramu s metafyzickymi momentami, ktora vsak kazdou epizodou postupne rozpina korene do hollywoodskych rozmerov. Predlohu nepoznam, no vraj sa jej poviedkovy dej odohrava napriec viacerymi mileniami. Silversteinova verzia je casovo izolovanejsia na sposob Serial Experiments Lain pre novu generaciu (ano, SEL slavi buduci rok 25 rokov, feel old yet?). Som preto celkom zvedavy kam to tvorcovia namieria druhou seriou, ktora asi bude aj posledna, kedze AMC nulovym marketingom a vypustanim epizod v zlom poradi uplne odflaklo launch.

Bullet Train je sice blby ako lesny traktor, ale chvilami zabavny ako spiritualne spriazneny Smokin' Aces. V konecnom dosledku je to ale len produkcne spickovo vyhotovena konzumna kulisa - konzumna metaforicky aj doslova - ku piatkovej salamovej pizzi. Pitta je na taketo jednohubky skoda, jeho komedialny talent si spajam skor s Burn After Reading, Inglorious Basterds alebo Once Upon a Time in Hollywood, co su kusky, ktore aj obstoja v case. A vskutku, ako tak pri zaverecnych titulkoch odhadzujem prazdnu krabicu od pizze, sam pre seba konstatujem, ze tak ako po tejto mastnej skatuli, tak ani po Bullet Train uz zajtra nestekne ani pes. Riadte sa preto informaciou na obale: consume while hot, do not microwave.

Od Watergate ubehlo 50 rokov a tak je namieste oznacit Gaslit ako historicku miniseriu. Ta je nabita hviezdami a svojimi kvalitami a rozpoctom vyzera skor ako slow burner z dielne HBO, nez Starz. O to vacsie prekvapenie... no z druheho konca zaroven i sklamanie - spolu s Better Call Saul sa totiz jedna podla mna o najneferovejsie Emmy snubs roka. Spat ale k HBO, ktore ma v ohni aj svoje Watergate zeliezko v podobe chystaneho The White House Plumbers od tvorcov Veep a bude mat co robit aby Gaslit tromflo. Whighamovo stvarnenie Liddyho davam do zvlast kategorie, na ktorej si Theroux pri priamom porovnani istotne vylame zuby. Kym All The President's Men sa na Watergate pozeralo ocami investigativcov z Washington Post, Gaslit je do velkej miery zamerany na Mitchellovcov (Julia Roberts a Sean Penn, ktoreho kvoli prostetickemu make upu spoznate sprvu len po hlase) a Johna Deana (Dan Stevens). Exec producentom je Sam Esmail, ktoreho sedu eminenciu zachytite okrem dvojsekundoveho intra asi len podla toho, ze si z Mr. Robota dotiahol skladatela Mac Quaylea. Jeho Gaslit OST ale nie je zdaleka tak ikonicky, hoci zopar vyraznejsich motivov sa tu najde. No a to najdolezitejsie: kto sa v afere Watergate neorientuje, myslim, ze serial mu nenecha nic nezodpovedane.

Vyber reprodukcii pri dekoracii bytu ma priviedol ku knihe Art: The Definitive Visual Guide. Okrem inych som si vybral Hopperov ikonicky Nighthawks, no samotny maliar ma zaujal natolko, ze som nasiel tento dokument. Prvych desat minut sa javi neusporiadanych, no potom to chyti spravny takt. Nie je to natocene a vyrozpravane tak zrucne ako by to dokazal Ken Burns, ale dozvedel som sa toho celkom dost. Najvystiznejsie spomedzi "talking heads" zhrnul moje pocity z Hoppera Wim Wenders: "Usually paintings show a moment in time so they suggest a story. But with Hopper when you look at the same painting, ten minutes later you'd swear something terrible has just happened or is about to happen. This is the eerie quality Hopper knew how to incorporate into his paintings. They prompt us to think about what is going to happen next."

Tvari sa to ako malorozpoctova Novakova rezijna prvotina o trtkovi z NYC, ktory si pride spravit podcast karieru na smrti zacinajucej spevacky v Texase. Vyklul sa vsak z toho film, ktory na svojom drobnom platne velmi vystizne vykreslil cynizmus kulturnej apropriacie, medialneho elitizmu a dnesnej hoaxovej doby, kde "vsetko znamena vsetko a nic znamena hocico." Okrem paradnych dialogovych vymen medzi Novakom a Kutcherom je scenar plny malych aj velkych pravd o zivote a cierny humor je vzdy len tam, kde neprekaza posolstvu, alebo tam, kde ho podciarkuje... mozno az na isty moment v rozuzleni, ktory je v ramci zanroveho mixu az necakane karikaturny. Focus Features je studio, ktoreho katalog je tak unikatny, ze ak na zaciatku prezentacie vidite ich logo, nikdy neviete, co sa - v dobrom - z filmu nakoniec vykluje. Hoci Vengeance nebol priamo produkovany pod jeho vlajkou a FF sa na nom podiela len v distribucnej kapacite, je to titul hodny oslavenia tohtorocnych 20. narodenin Focusu, ktory vyborne vystihuje jeho verzatilny repertoar.

Pocahontas v Knihe dzungli s paletou Avatara lovi Predatora a ono to na rydzo pudovej urovni vyborne funguje. Z AvP univerza som bol vzdy fanusikom Aliena a na tom nic nemeni ani otrasny Covenant, ale Prey rozhodne pohol miskami vah. Zo skaredeho kacatka Amber Midthunder vyrastla chrumkava kacica a v Trachtenbergovi opat vidno potencial na nextgen Abramsa. Len treba dufat, ze neuviazne vo vire sequelov Prey: Feudal Japan, Prey: Tunguska, Prey: Stary Smokovec...