rowdys

Ale dopice! Co uz toto bolo. Na papieri znel Cronenberg ako skvela volba na Kingovu adaptaciu, ale to uz to mohli rovno dat natocit Zdenku Troskovi. Z atmosferickeho thrilleru ostal len skelet plny nesympatickych postav, ktorych pohnutky a vzajomne interakcie su nezmyslene prekopane aj tam, kde si to konverzia na filmove medium vobec neziadala a na ich predlohu poukazuju len zhodne mena. Scenar namiesto lakovnou presiel poriadne hrdzavym struhadlom na syr. Kameru a svetla by urcite dokazali ocenit tvorcovia nedelneho Filmu tyzdna na Hallmarku, mna ale srali svojou lenivostou od prvej minuty. Je az neuveritelne, ze za tymto zlepencom stoji rovnaky clovek, ktory nam dal neskorsie pecky na cele s Muchou. Mrtva zona by si zasluzila chladnu ruku nejakeho severskeho vymrznuteho rezisera akym je dnes Oplev ci Kormakur alebo Finchera s jeho zmyslom pre budovanie napatia a sceny. Namiesto toho vznikol film, ktory nielen ze zle zostarol, ale aj zamlada to bol teda riadny mrzak. Poznat kniznu predlohu je casto prekliatim, tuto mam ale pocit, ze ju nepoznali ani sami tvorcovia.

Chyba tomu rozpravacsky um a vizualne zrucnosti Kena Burnsa. Tvorcovia pritiahli na interview kopu velkych mien, no polovica z nich nema co povedat, alebo nedostava priestor, ktorym sa plytva na miestach, ktore obsahovo akurat rozbijaju flow filmu a mali skoncit na podlahe strizne. Pripadalo mi, akoby naraciu reziserovi diktovali viac dostupne archivne zabery, nez snaha suvislo vyrozpravat zivotopis. Dobry dokument sa spozna tak, ze po zhliadnuti strhne aj divaka temou predtym nedotknuteho. Chasing Trane je vsak akurat tak casto nezazivnou background vyplnou na nedelne poludnie stravene klepanim reznov. Nekonvecny muzikant ako Coltrane si zasluzil viac nez len pokrcenu konvencnu docu sablonu.

Neviem sa rozhodnut, ci je TBB dokonaly priklad hedonist treadmillu alebo priklad toho ako s nim vyjebat. Film, ktory bude pre dusevne mrtvych korporatnych dronov len dalsou stonerskou komediou a pre ostatnych oslavou (sebeckej) slobody. Citim, ze stojim na tejto priamke kdesi v strede. Asi je moj zivot na krizovatke. Mal by som si kupit lod a citat viac Baudelaira.

Hroza v kazdom ohlade, na ktoru som sa podujal iba kvoli Francovmu The Disaster Artist (lebo predohra je dolezita, chlapi). Musim vsak uznat, ze som sa dobre nasmial a ku koncu som bol kvoli tej blondavej svini i seriozne emocionalne investovany. Camp, cringefest a au contraire humor dotiahnuty do dokonalosti. Najstrasidelnejsie je, ze serialove flaky z Markizy a JOJ od tohto uz dnes ani nemaju velmi daleko.

Veľmi sympatický seriál o podvodníkoch, ktorý ma skoro odradil lenivo sa rozbiehajúcim prvým dielom. Ten navyše evokuje stand-alone epizódy, ktoré sú podľa mňa dnes už v tomto žánri prežitkom. Našťastie je to ale celé inak a po tretej časti je už plný stôl zápletiek a prúserov, v ktorých sa Ribisi na striedačku topí a vyhrabáva. Celému tomu kraľuje Cranston, ktorému rola elegantného zloducha náramne pasuje a mohli ju využiť viac. Kvalitami to o krôčik zaostáva za Better Call Saul, v spojení s ktorým by vznikol fakt parádny crossover. Mám pocit, že to tvorcovia rozohrali v malom a ihrisko bude ďalšími sériami rásť - presne to jediné tomu nateraz chýba,

Ale čoby, parádne to bolo! Kto videl aspoň jeden akirácky klip k albumu Hurry Up, We're Dreaming od M83, tak musel chrochtať blahom, lebo spirituálna spriaznenosť z toho bije ako burčiak zo Zemana. Nicholsovi sa podarila väčšia spielbergovská pocta než Abramsovi s jeho hrboľatým Super8 a ešte nad tým všetkým háďže sexi pohľady po Carpenterovi. Za mňa plný kotol.

Bill motherfuckin' Murray by mal s jeho hlasivkovymi predispoziciami maximalne tak recitovat a az do polovice minutaze som sa bal, ze to cele bude komorny kamaratsky projekt s falosnymi tonmi. Nastastie potom sa z The Carlyle presunie dej na nadherny vianocny stage a naberie to spad. A takto to malo vyzerat hned od zaciatku. Sofia podla vsetkeho nechala Billa aj trochu improvizovat a je tak z toho miestami citit akasi "nedopovedanost," ale cert to ber, Shaffer, camea z SNL a Phoenix to vynahradili, dokonca aj Cyrus nechala svoj stetkovsky image doma v supliku. Ja som vsak uz od prveho traileru ocakaval skor show a la Rat Pack, coho sa mi dostalo maximalne tak za tretinku (tragicky nevyuzity Clooneyho prirodzeny sinatrovsky sarm), tak snad to o rok bude lepsie. Netflix udajne uz rata aj s druhym rocnikom.

Je príjemné vidieť anti-typecastového Reevesa opäť kopať gule a poctivá oldschoolová SFX robota s takmer žiadnou CGI padla po všetkých tých renderovaných trhákoch na žalúdok veľmi dobre. Avšak čo sa príbehu týka, celá šaráda s organizáciou, ktorá dohliada na fairplay v zločineckom remesle a je nadriadená mafii, tomu dávala komiksový downgrade, ktorý mi sem jednoducho nepasoval a ťahal celkový pocit z Wickovho gritty sveta dolu. Byť to adaptácia videohry, tak nemuknem, no čakal som i napriek jasnej prítomnosti jemnej satiry trošku odlišnú tóninu. Remeselne zvládnuté na jedničku a na zvyšok sa musím vyspať.

Najprv sa okolo toho motal Spielberg s Russellom, ktorým warneri nechceli dať toľko prachov, tak to zrežíroval Clint Stará Škola Eastwood, čo so sebou nesie pozitíva aj negatíva. Negatívom je rozhodne jednorozmernosť a hoci sa na nás netlačí recruitment agitka z každej diery po granáte, je vidno, že Kylea tu značne zidealizovali. Psychologický faktor je naznačený len z povinnosti a tak sú tu len dobrí a zlí a ani sa len nepripúšťa, že by Chris nebol hrdinom, ale možno taktrochu i justifikovaným vrahom v uniforme. Epizodickosť misií, ktorú zliepa dokopy rodinné pozadie Chrisa ani tak nevadí vďaka Clintovej schopnosti vyhecovať napätie i na malom a krátkom priestore, no predsa chýba nejaký výraznejší gradačný prvok. Oscarovku roka od toho nečakajte, ale za obstojnú ostreľovačku so vždy sympaťákom Cooperom už to označiť môžem.

The Drop bol presne tým, čo si predstavím, keď niekto povie Dennis Lehane. Scenár je jasne štruktúrovaný a technicky mu nemožno vytknúť ani ň. Boston alebo Brooklyn, Lehane je tu proste doma a tak mu uveríte každú prevrátenú bedňu v zachcanej uličke. Je vidno, že Roskam ho má prečítaného. Casting director si zaslúži 14. plat, lebo obsadenie tesní na sto percent. Hardy s flanelom si vás omotá rovnako ako jeho baby pitbul a každý odchovanec Sopranovcov bude žiť Gandolfiniho signatúrnym dychčaním. Absencia nejakého wow faktora, ktorý by z toho spravil klasiku, však z filmu robí "len ďalšiu lehanovku," ktorú si na poličku hodíte hneď vedľa Killing Them Softly. A na mojej poličke chýbať nebude.